Slovo v čase pandémie

Zamyslime sa. Načo je nám umelecké slovo? Načo je nám literatúra? Nestratili sme sa už v záľahe prázdnych obrazov, zvukov a správ? Nestratili sme sami seba v tom postmodernom bludisku, z ktorého akoby nebolo východiska?

Písanie je expedícia ducha, uskutočňovaná zväčša v tichu a samote, prenikajúca do neznáma, k pravde a tajomstvu. Pravda a tajomstvo sa nevylučujú, naopak, vzájomne sa dopĺňajú a vyvažujú, spoločne vytvárajú celistvý obraz života.

Písanie je užitočné a potrebné aj v čase krízy, aj vo chvíľach neistoty a pochybností. Nejde len o autoterapiu či duševnú hygienu, to by bolo málo, písanie musí zohľadňovať aj iných, aj vzťahy, aj okolie, ba celý svet. Preto je dobré, že ľudia píšu – nie plytké textové správy, ale básne, poviedky, úvahy...

Tvorivá činnosť, a osobitne práca so slovom, pomáha človeku uchovať si kultúrnu pamäť a identitu. Práve teraz, keď sa svet dostal na trasovisko, keď trpí pandémiou egoizmu, vulgárnosti a hystérie, keď sa všetko globalizuje a relativizuje, keď sa rúcajú osvedčené hodnoty, je mimoriadne dôležité vrátiť sa k prameňu kultúry a kultúrnosti. Ako o tom píše náš veľký mysliteľ Ladislav Hanus v diele Človek a kultúra: „Človek sám sebe je úlohou, aby svoje telesné bytie dvihol do duchovného, aby sa zduchovnil. Za splnenie tejto svojej úlohy je mravne zodpovedný.“

Nie vždy dosiahneme vrcholnú úroveň v tom, čo robíme. Nie vždy dosiahneme kýženú métu. Sme limitovaní svojimi schopnosťami a možnosťami, ale to by nás nemalo odradiť. Ono hanusovské „dvíhanie“ stojí pred nami ako nadčasová výzva a tiež príležitosť. Napokon, je radosťou pracovať na veľkej a vážnej veci.

Dnešné trendy nás ženú na plytčinu. Mravnou povinnosťou slobodného tvorivého človeka je ísť proti prúdu.

 

(Zo zborníka Všetky farby slova)

 

Ján Maršálek