Z
literárnych začiatkov autora spomeniem príležitostné básne v Dubnických
novinách a tiež v podnikovom časopise Predstih, kedysi dávno zopár
humoristicky ladených veršov v Roháči, niečo v Smene a Práci.
„Hubásne“ publikoval na internetovej stránke nahuby.sk. Absolvent priemyslovky
však väčšinu rokov prežil ako pracovník kultúrneho zariadenia v Dubnici
nad Váhom.
Patrí
k autorom s nefalšovaným, úprimným vzťahom k Slovensku (Vlakové
vlastivedné výlety: Navštevujeme hrady, zámky, divadlá, aby na nás nostalgia
nepadla). Nevyhýba sa témam súvisiacim s dôchodkovým vekom
a starnutím (Nie sme radi, že ten čas tak letí... No miesto nás už sú tu
deti). Nenecháva ho ľahostajným spoločenská situácia, politika a témy
súvisiace s jeho vekom. Nestavia sa do polohy moralistu, nemá problém so
sebairóniou, z jeho tvorby cítiť snahu, aby verše boli optimistické, ale
zároveň realistické.
Nezamĺkol
v čase postkovidovom, nazbieral dobrú energiu, reagoval na osudy ľudí,
usmieval sa a napísal príležitostné a aktuálne verše. Priznáva, že sa
pokúšal aj o tzv. vážnu poéziu, či voľný verš, ale zistil, že to nie je
pre neho to pravé, preferuje rým a pravidelný rytmus. Veľa rýmov
spotreboval na množstvo gratulačných vinšov k sviatkom a jubileám
príbuzných a priateľov.
Jaroslav
Daniš sa zúčastnil viacerých literárnych súťaží, v niektorých uspel
a bol ocenený. Nielen básne píše, ale je aj úspešným recitátorom.
Pravidelne sa zúčastňuje podujatí s prednesom poézie, prózy i vlastnej
tvorby, organizovaných Jednotou dôchodcov Slovenska – aj v celoslovenskom
kole, a veľmi úspešne.
Čo
dodať na záver? Želáme nášmu členovi šťastie (vraj byť zdravým je aj šťastie),
zdravie, a nielen jemu, ale aj jeho blízkym. Nech ho humor neopúšťa a nech
ho naďalej ľúbi múza poézie.
Záber z prezentácie knižiek, vpravo autor
Jana Poláková
Môj otec ma jeho básnickými zbierkami veľmi prekvapil. K jeho osemdesiatke som ako darček plánovala foto knihu s výberom mojich najobľúbenejších otcových básní, ale on ma predbehol. Bolo mi vždy ľúto, že jeho básničky vždy zažiarili iba raz, keď boli odrecitované (skoro vždy ich autorom) pred tým, komu boli adresované. A potom skončili v krabici pod názvom Básne, veršovanky a iné rýmovačky a len niekedy boli čiastočne zrecyklované a upravené pre nového príjemcu. Najradšej mám otcove zhudobnené básne, ktoré patria do nášho táborákového a opekačkového repertoáru, podotýkam, že autorom hudby je taktiež väčšinou môj otec. Pevne verím, že sa ešte dočkáme ďalšej básnickej zbierky (možno aj viacerých), ktoré už určite čakajú v šuflíčku na zverejnenie. Prajem vám všetkým pekné čítanie.
OdpovedaťOdstrániťMarika, na ďalšiu zbierku to už veru nebude, lebo tie spomínané, gratulačné verše splnili svoju úlohu tým, že boli raz /alebo zrecyklované aj viackrát/ prednesené, či doručené /a jubilant nalial.../. A básní o starnutí a odchádzaní som napísal /a zverejnil/ dosť a mám pocit, že už vykrádam sám seba.
OdstrániťSom ale rád, že si sa "potatila" a sama v poslednej dobe nachádzaš v tvorbe veršov svojho koníčka, ba až poslanie. Dúfam, že sa dožijem Tvojej zbierky!