(Poviedka)
 |
Eleonóra Žůrková
|
Nachodil sa čosi.
Staručký bicykel, už to na ňom pomaličky aj vidno. Nanosil sa ľudí, nákupov.
Stojí opretý zvonka
stodoly, strecha ho už nekryje. Odložili ho ako nepotrebnú rárohu. Ešte dedko
na ňom chodieval, spolu si rozumeli. On ho opravil, namazal, popriťahoval
matičky.
No mladí, tí už
chcú inak. Žiadne tvrdé perá, čo pevne pridŕžali širokú koženú sedačku, nie
také rámy, gumy, brzdy treba, nie zastavovať pedálmi.
Starý sused by aj
mladých o bicykel popýtal, nuž ale, či by ich neurazil?! Tak radšej chodí
okolo, občas sa pri veteránovi pristaví, a keď ho nik nevidí, aj sa s ním
pozhovára. Keď už kamaráta nieto, aspoň „stará rároha“ mu ho pripomína. Veď aj
on si už tak pripadá – starý, nepotrebný. Načo je tu?
Tiež spomína na
staré časy, občas bicykel posunie, aby aspoň tak naň nezatekalo, nepražilo
slnko alebo nepadal sneh. Obaja majú rovnaké spomienky.