Jubileá v apríli

Foto: Lýdia Šimková

Životné jubileum si v apríli pripomenuli dve členky nášho klubu: Mária Berithová a Daniela Staníková. Obidve narodené v roku 1945 (vek si vyrátate), ale stále svieže a aktívne.

Mária Berithová zatiaľ nemá na svojom konte žiadnu knižku, ale verím, že časom nejaká bude. Priznám sa, že ju poznám dlhší čas, ale o jej tvorivých literárnych aktivitách som spočiatku nevedela. Zúčastnila sa literárnej súťaže Jozefa Braneckého Studňa sa tajne s dažďom zhovára, v žánri próza. Získala ocenenie v roku 2018 aj v roku 2019. Príjemným prekvapením bola aj v prednese prózy na Vansovej Lomničke, organizovanej Úniou žien Slovenska, kde taktiež získala aj ocenenie.

Svoj, ako sama hovorí, skromný životopis vyjadrila týmito slovami:

„Veľmi zavčasu som stretla toho najlepšieho, najkrajšieho a jediného. Ponáhľala som sa vydať. Zavčasu ma obdaril deťmi, takže som bola dostatočne vyťažená, nezostávalo mi veľa času na vlastné záujmy. Svoju rodinu som však milovala . Napĺňalo ma to. Cítila som sa šťastná, môj život mal zmysel. Postupne, ako deti vyrastali, dostávalo sa nám viacej času pre seba. Túžili sme žiť bližšie k prírode, pustili sme sa do stavby domu na dedine. Museli sme vynaložiť všetku silu a energiu, ale stálo to za to. Vidiek nás prijal a my s pokorou a rešpektom prijímame vidiek. Žijeme na kraji dediny, pri našej bráne sa končí asfaltka a začína poľná cesta. Za plotom les, kvitnú lúky – je tu krásne. Našli sme dobré miesto na život.“

Na moju otázku, čo ju doviedlo k písaniu, odpovedala:

„Už od začiatku som nosila v sebe túžbu rozprávať sa s ľuďmi, zdieľať s nimi ich príbehy a takisto podeliť sa so svojimi pocitmi. Darovať blízkosť, prezradiť, čo je skryté a bez strachu prejaviť emócie. A toto všetko mi je umožnené, keď píšem. Spomienky, príbehy, ktoré ma dostali a ktoré je dobré rozpovedať ostatným, možno aj v iných srdciach zanechajú stopu.“

Aj v mene ostatných členov literárneho klubu ti, Mária, želám potrebné zdravie, chuť písať, pokoj v rodine – a tešíme sa na tvoje literárne aktivity.

V úvode som spomenula aj druhú jubilantku, je ňou Daniela Staníková. Tá ma na konte zatiaľ jednu zbierku Moje básne pre všetkých.

Namiesto životopisu:

Moje vyznanie

Chcela by som písať básne, pretože sa cítim krásne.

Ich virtuálna noblesa hýbe mojimi pocitmi až po nebesá

a potom moja duša zaplesá.

Tiež by som chcela vstúpiť na nebesá,

Vzápätí ale naspäť prichádza moja myseľ,

ona prináša slová, ktoré majú zmysel.

Tie slová nie sú obyčajné,

akoby boli požehnané, pre ľudí radodajné,

pre mňa veľmi dôležité,

lebo vyjadrujú pocity, ktoré až doposiaľ boli skryté.

Zároveň aj skúsenosti bohaté až do sýtosti,

v práci s chorými ľuďmi v celej mojej bohatej pracovnej minulosti.

Milujem život s jeho prejavmi snov aj reality,

obdivujem krásu, mladosť duše a iné vznešené city.

Ľudí, ktorí rozdávajú úsmev a milé slová,

a teším sa každý deň novému ránu vždy znova a znova.

Veď každý deň je vlastne nový začiatok.

Môže to byť deň obyčajný, ale aj sviatok a mnohokrát to aj

v našich rukách leží, ako nám na tom vskutku záleží.

Viem, že Daniela má svoje plány v literárnej tvorbe. Nepochybujem o tom, že ich uskutoční. Neostane len pri jednej zbierke, ak to okolnosti dovolia, bude aj druhá...  Úprimne jej to želáme.

Jana Poláková