Ako sa píše rozprávka

Šuchot jesenného lístia, pod nohami sa hromadia farby. Padá lístoček, ticho, tichulinko pláva vzdušným priestorom a ukladá sa na zem. Medzi svojich súrodencov, priateľov zapadne a klebetí. On prináša novinky, ony spomienky.

Tichý vetrík rozstrapatí ďalšie stromy, lístočky sa odpoja od konárov a krútia sa, tancujú.

Vetrík sa chce hrať, rozvinie svoj plášť a zatočí ním. Lístie sa vo víre zdvíha zo zeme, opäť naberá výšku krásnych spomienok.

Tichá breza už dávno stratila drobučké lístočky, žlté ako rosa, ráno tichučko skĺzli na zem. Teraz aj ony dostali krídla. Vzlietli na vetrovom kočiari, pozreli nebo, zabočili do susedov.

Priateľské pozdravenia, palety jesene, lesklé hnedé gaštany vyzliekajú svoje kabátiky, deťúrence ich zbierajú, plné košíky nosia do školy či škôlky na výrobu panáčikov, húseníc alebo vtákov, jesenných snehuliakov.

Ako kedysi sedeli priadky za dlhých jesenných a zimných večerov, tak sedia školáci pri zázrakoch z gaštanov. Rodičia pospomínajú staré časy ich detstva – a tam, kde niet času, školská družina podporí nápady. Malé deti odnesú svoju rozprávku domov, veľké ju nechajú na výstavke a keď gaštany uschnú a stratia svoj lesk, košieľky sa im vyhrnú, triafajú nimi jeden druhého. Niekedy aj do terča. Trafíš strom – máš bod. Opäť zábava, dakto vyhrá.

Rozprávka každodenného života. Taká tichá, samozrejmá.

Eleonóra Žůrková