Marec – mesiac Mateja Hrebendu

Skončil sa marec, mesiac knihy. Prečo je práve marec mesiacom knihy? Skúsme sa nad tým zamyslieť. Ja tak trocha s humorom hovorím, že práve v marci je také medziobdobie, keď sa ešte nedá pracovať vonku, v prírode. Ľudia, aby prečkali tento čas, tak si spievali, rozprávali príbehy a čítali si knihy.

Tiež môžeme povedať, že marec je tretí mesiac v roku a číslo tri má určitú mágiu, ktorá je definovaná ako sila mysle a slova, sila umenia a spoločenského života. Určite by bolo tých prirovnaní k mesiacu marec viac. V neposlednom rade tento mesiac je spätý s výročiami práve Mateja Hrebendu. V marci sa narodil a tiež ukončil svoju životnú púť tento zaujímavý človek a osvetový činiteľ.

Ó, kiež by mnohí

vidomí Slováci

boli tomuto slepému

podobní v láske

k národu!

(Ján Kollár, 24. mája 1834)

Matej Hrebenda (Hačavský)

Narodil sa 10. 3. 1796 v Píle (v súčasnosti Rimavská Píla). V tomto roku si pripomenieme 220. výročie narodenia tohto veľmi zaujímavého človeka, ktorého aj po takejto dlhej dobe neupadol do zabudnutia, ale naopak, je vnímaný ako veľká osobnosť aj v 21. storočí alebo treťom tisícročí.

Detstvo mal ťažké aj napriek tomu, že jeho otec Samuel Hrebenda bol notárom. Jeho matka Alžbeta Lamošová, pochádzala z osady Lipovec, z Turčianskej stolice. Na jar roku 1806 zomrela a Matej osirel spolu s dvoma bratmi. Otec mal veľkú chybu, lebo v žiadnom povolaní nevedel vydržať, čo privádzalo rodinu do chudoby. Otec žil do veku 80 rokov, ale neustále z almužny a tak synov nemohol vychovávať. V roku 1809 sa znova oženil a časom odišiel do Gemerskej stolice do Ploského, kde vykonával prácu učiteľa.

Matej trpel od detstva očnou chybou. Vo veľmi skorom veku nemohol čítať pri svetle a v pätnástich rokoch už ani vo dne. Získal však výbornú pamäť. Keď už nemohol vôbec čítať knihy sám, často žiadal iných, aby mu čítali knihy, ktoré mal rád. Tak bol nútený si veľa pamätať a celé state si ukladať do pamäti. Od štrnástich rokov sa začal zaoberať veršovaním. Prvé verše napísal v roku 1814. Jeho otec ich prepisoval a rozdával dobrodincom.

Matej Hrebenda sa prvýkrát oženil v roku 1825 so Zuzanou Gabajovou, bola to dcéra krokavských pastierov. So svojou ženou žil šesť a pol roka. Práve v tom čase začal zhromažďovať knihy. Vrátil sa po čase z Krokavy do Hačavy.

V roku 1826 sa mu narodil syn Šimon Matej a v roku 1829 aj dcéra Juliána. No už v roku 1831 mu zomrela manželka na choleru. Do dvoch rokov sa oženil s Annou Choljavou. Obidvaja trpeli postihnutím a boli žobráci. On slepý a Anna zase chromá, ale aj napriek tomuto jednoduchému, až poľutovaniahodnému životu boli spolu šťastní a spokojní. Žili  jednoducho, nič nemali a ani im nič nechýbalo. Často bývali po „hospodách“, až v roku 1833 sa im podarilo postaviť jednoduchú chalúpku.

Matej Hrebenda je dodnes považovaný za ľudovo výchovného človeka, národného buditeľa, ale aj zberateľa národných piesní. Určite ho môžeme považovať sa prvého slovenského kolportéra kníh. Do histórie sa zapísal svojou neúnavnou propagáciou slovenských a českých kníh. S knihami prechodil nielen celé Slovensko krížom-krážom, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem.

Knihy mu zverovali vydavatelia a on ich rád predával, obohacoval týmto spôsobom aj jednoduchý ľud. Šíril myšlienky kníh, kultúru a osvetu. Nebola to jednoduchá práca, ale veľmi osožná, pretože v tej dobe sa čítaniu kníh nevenoval taký záujem ako teraz. Čítanie kníh sa považovalo za nepodstatnú a nepotrebnú vec. Knihy slúžili v prvom rade vzdelancom. Na svojich cestách získaval aj finančné prostriedky na stavbu škôl, kultúrnych inštitúcií a kostolov.

Jeho príležitostné a gratulačné verše na melódie ľudových a duchovných piesní sú uložené v Literárnom archíve Matice slovenskej. Zložil tiež verše a rýmované gratulácie k príležitostným jubileám.

Matej Hrebenda prežil ťažký život, plný nešťastia a temna, a napriek svojmu ťažkému osudu prinášal všade svetlo, prežíval najväčšie šťastie a radosť, keď mohol pomôcť národu. Napriek svojej jednoduchosti, postihnutiu a chudobe bol v úzkom kontakte s predstaviteľmi slovenského literárneho života. Poznal ho jednoduchý ľud, ale aj známe osobnosti ako napríklad J. Kollár, K. Kuzmány, Ľ. Štúr, Š. Moyzes, S. Chalúpka, G. Fejérpataky, A. Sládkovič a iní.

Mateja Hrebendu ako jednoduchého človeka oslavovali literáti ako T. Vansová, Ľ. Zúbek a tiež D. Bachát vo svojej básni. Veľmi sa tešil zo založenia Matice slovenskej. Daroval jej 16 zväzkov cenných kníh a neskôr ďalšie a tiež kalendáre. Nádeje vkladal do slovenského gymnázia v Revúcej. Gymnáziu daroval všetky svoje úspory a celú svoju knižnicu.

Časom jeho nohy slabli a už nemohol chodiť po Slovensku. Stal sa trafikantom, kde predával sviečky, tabak a ocot. V roku 1866 ho prepadol zlodej, ktorý ho zbil a okradol. Smutný deň pre slovenský ľud 13. marec 1880, keď už slepý Matej pred dverami vlastného domu padol na zem a 16. marca 1880 vydýchol naposledy v Hačave, vo veku 84 rokov.

Tvorba

Magazín aneb Sbírka veršu Matejě Hrebendy Hačavského (rukopisná zbierka).

Knižečka veršovaných vinšu, rok 1874 Zborník slovenských národných piesní, prísloví, porekadiel, hier, obyčají a povier – pričinením P. Dobšinského vyšli jeho ľudové piesne.

Biografia

1860 Vlastný životopis (s posmrtnými doplnkami Daniela Z. Laučeka: životopis vyšiel tlačou, s faksimile rukopisu v Osvete v roku 1976).

1983 Vincent Šikula, Matej (Tatran, Bratislava, Korene, ilustroval Dušan Kállay).

Ocenenie

1980 – pri príležitosti 100. výročia smrti ho vyhlásili za jubilanta UNESCO.

Pocty

Uprostred Hačavy stojí dôstojný pamätník, ktorý pripomína, že „...tu pracoval pilný, pracoval pre národ, ku malým silám pridal veľkú lásku, mnohú námahu a vytrvalosť, pilnosť a tak vykonal veľké úlohy...“

Od roku 1991 – knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote.

V rámci dní mesta Hnúšťa sa koná od roku 1999 ako sprievodné podujatie literárna súťaž v poézií a próze Hrebendova kapsa.

Bibliografia

Zúbek, Ľ: V službách Mateja Hrebendu, (1949; román vyšiel aj pre nevidiacich).

Laučík, D.: Matej Hrebenda, NN 11, 1880 (15. 5.)

F. H. (F. Houdek): Slepý žobrák – v službe národa. Slov. týždenník 8, 1910, č. 52.

Škultéty, J.: Matej Hrebenda, časopis Muzeálnej slov. spoločnosti 17, 1914, č. 1, s. 2– 7

Záthurecká, K.: Matej Hrebenda, Čitateľ 3. 1954, s. 301–302.

Zúbek, Ľ.: Ako som sa zoznámil s Hrebendom, Pravda 11, 1959 (11. 7.)

Golema, A.: Matej Hrebenda, In: Literárne postavy Gemera 2. Martin 1971, s. 67–102.

Hagara, L.: (Doslov) In: Hrebenda, M.: Vlastný životopis, Martin 1976, s. 42–46.

Ďurovčíková, M.: Životopis Mateja Hrebendu, Biografické štúdie 7, s. 226–68.

Lýdia Šimková