Taká obyčajná chvíľa

Eleonóra Žůrková

Ponáhľala som sa na vlak – cesta do Bratislavy, školenie – treba prísť načas. Prišla som na stanicu, rada pri kase bola dlhá, ďalšie okienka mali zatvorené. Nebolo sa však treba ponáhľať. Tabuľa odchodov nemilosrdne ukazovala  dvadsať minútové meškanie. 

Vonku nebolo práve príjemne, na novej stanici to poriadne prefukuje. Nechcela som priveľmi pozmeniť prácne vyrobenú frizúru, tak som radšej zostala v hale. Na lavičke sedela babička. Bolo badať, že horšie vidí, žiaden sprievod nemala.

Nedalo mi. Oslovila som ju a spýtala sa, kam ide, či dačo nepotrebuje. Pani sa očividne potešila. Ide do Nového Mesta k doktorovi. Nejaké špeciálne vyšetrenie. Vstávala skoro ráno, ale akosi nemá odvahu nastúpiť do vlaku, ťažko sa jej chodí. Lístok má, aj tú preukážku, čo je zadarmo, ale necestuje... Mali sme rovnaký smer, pomaličky sme prešli cez halu na perón, došli k výťahu, prešli podchodom a vyviezli sa na tretie nástupište.

Tetuška bola milá, tešila sa, že nie je sama a rozprávala o vnúčatách, deťoch, nebohom manželovi. Už deväť rokov je vdova, veľmi jej chýba. Býva v družstevnom byte, jedna izbička, kuchyňa. Len tých výťahov sa bojí a býva na druhom. Sama nezíde.

Väčšinu dňa pozerá z obloka, nasype vtáčikom a pozoruje ich cez sklo ako zobkajú. Keď prídu deti zo školy, vykrikujú, hádajú sa, ale aspoň je živo a veselo. Niekedy si aj sama zanôti. Radi s mužom spievali. Boli v speváckom zbore. Najviac sa jej páči: Neďaleko od Trenčína a Trenčín, dolinečka.

Staničný rozhlas ohlásil príchod vlaku. Nastúpili sme. Po ceste som sa dozvedela aj o deťoch, videla trošku poohýbané obrázky, nafotené spomienky. Nové Mesto nad Váhom. Pani vystúpila, popriali sme si navzájom šťastie a: „Dobré výsledky u doktora!“ Potešila sa. Aj ja som mala taký teplý príjemný pocit.

Taká obyčajná neobyčajná chvíľa.

(Autorka je členkou literárneho klubu Omega.)