Medzinárodné výtvarno-literárne sympózium

(Ora et ars, Skalka, 2019)

Rudolf Dobiáš

Neuveriteľné, ako ten čas beží, sympózium Ora et ars vstúpilo do 12. ročníka svojho trvania. Súčasťou sprievodných podujatí sa stali stretnutia s literátmi a  autorské čítania. Výnimkou nebol ani tento rok a dokonca boli podujatia hneď  dve. Koordinátorom  literárnej sekcie je od začiatku spisovateľ Rudolf Dobiáš a z toho dôvodu nemohol chýbať ani na jednom. Nielen členovia Literárneho klubu OMEGA, ale aj ostatní milovníci poézie tak mali možnosť stretnúť sa  17. júna v priestoroch Refektára Kolégia piaristov nielen so spomínaným spisovateľom Rudolfom Dobiášom, ale aj s mladou poetkou Katarínou Džunkovou  a básnikom Erikom Ondrejičkom. Prítomných privítala a predstavila moderátorka obidvoch  podujatí, členka LK OMEGA, Jana Poláková.

Prvý vystúpil spisovateľ Rudolf Dobiáš, ktorý vzdal poctu a erudovane priblížil tvorbu  poprednej osobnosti katolíckej moderny Janka  Silana. Predstavil sa aj ako citlivý recitátor pri  prednese výberu zo Silanovej poézie. Po krátkom predstavení osobnosti spisovateľa   Rudolfa Dobiáša a jeho širokospektrálnej tvorby (o ňom a jeho tvorbe by mohol byť aj dvojdňový seminár) predniesol ukážky aj zo svojej tvorby. Odznela okrem iných báseň venovaná speváčke ľudových piesní, spolužiačke spisovateľa R. Dobiáša, pani Lydke Fajtovej (Je taká čistá studnička ...)

Katarína Džunková

Katarína Džunková, rodáčka z Košíc, laureátka viacerých literárnych súťaží, je považovaná za jeden z najvýraznejších talentov. Mala 23 rokov a už vydala vlastnú básnickú zbierku Palica brata, palica slnka. Osobne chápe báseň ako výpoveď: „Tu som, Pane, a touto básňou svedčím o zázraku sveta.“ Za túto zbierku získala prémiu Ceny Ivana Kraska. Básňou Slzy svätého Konštantína sa podieľala na knižnom projekte Proglas – Preklady a básnické interpretácie (2012), vydanom pri príležitosti 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Venuje sa jazykovednému výskumu, publicistike a prekladom.

Osobne som ju najviac spoznávala z prekladov z nemeckého, ruského, francúzskeho,  srbského, poľského a českého jazyka, ktoré publikovala v časopise Kultúra. Je doktorandkou Filologickej fakulty Štátnej univerzity v Petrohrade, na Katedre biblistiky. Spomeniem ešte novelu Eupalinova láska, vydal ju Slovenský literárny klub v Českej republike. Sama považuje za šťastie stretnutie s veľkým básnikom a človekom Teodorom Križkom (Katarína Džunková, Teodor Križka: knižka Krehkosti).

V roku 2014 – Rok Sedembolestnej Panny Márie – ako účastníčka sympózia venovala Trenčínu krásnu báseň:

Báseň  z Marienbergu

... kto zazrel, ako nešťastní uzučkou bránou prešli,

ten vie, že väčšej krásy niet – a dosvedčí to tráva –

keď svätá panna na vŕšku Trenčín požehnáva...        

(úryvok)

Erik Ondrejička

Básnik, epigramatik, autor pre deti a mládež Erik Ondrejička, povolaním geodet, rodák z bratislavského Starého Mesta, kde dodnes žije a pracuje, je členom Spisovateľského centra PEN a Klubu nezávislých spisovateľov, od roku 2008 pracuje vo Výbore Sekcie pre pôvodnú tvorbu Literárneho fondu Debutoval zbierkou Na vnútornej strane viečok (2004), nasledovali zbierky Tanec večerných vločiek (2006), Oči a rýmy (2010) a Krajina diamantov (2014). Nemôžem nespomenúť Ondrejičkove ePigramy – ilustrované Ivanom Popovičom ( náhoda chcela  rovnakej profesie ako  Erik Ondrejička). Je to výnimočná kniha (prémia Literárneho fondu za literárnu tvorbu 2009), ojedinelý žáner, ktorí mnohí autori nepestujú, západnými teoretikmi považovaný za kráľovský žáner  20. storočia. Erik Ondrejička patrí medzi tých básnikov, ktorý obnovili vedome zaniknutú a náročky popieranú poetiku básnického umenia – rým a hudobnosť verša. Rýmy sú u neho nenásilné, prirodzené a ako keby svojimi veršami vrátil slovu človečenský význam.

Diela Erika Ondrejičku získali mnohé ocenenia: Najkrajšie knihy Slovenska, Cena ministra kultúry SR za knihu Oči a rýmy – Nočné piesne kamenného mesta, Abecedári – najlepšia detská kniha leta 2015, Najkrajšia detská kniha leta 2015 a mnohé iné.

Erik Ondrejička vstúpil do literatúry pomerne neskoro, skromne a ticho. Najvýstižnejšie to definoval Ľubomír Feldek pri čítaní jeho rukopisov: Tento mladý muž má od Boha talent, dokázal to utajovať toľké roky...

S úctou a pokorou spájam svoje dlane

aby som ďakoval za dnešný deň Pane

No mám aj prosbu ktorá sa možno neodmieta

Prosím za všetkých trpiacich tohto sveta

(úryvok z básne Večerná modlitba)

Druhé stretnutie s literátmi a autorské čítanie sa uskutočnilo 21. júna v Spoločenskej miestnosti Verejnej knižnice Michala Rešetku v Trenčíne.

Pozvanie prijala Dana Podracká, slovenská poetka, esejistka a autorka kníh pre deti, a slovenský básnik, literárny vedec a prekladateľ Ján Zambor. Obidvaja sa už, ako aj predchádzajúci autori, zúčastnili sympózia Ora et ars v minulých rokoch. Nechýbal koordinátor literárnej sekcie pán Rudolf Dobiáš, ktorý si  skromne vyžiadal vystúpiť na záver.

Dana Podracká

Zo skúsenosti viem, že autori vo väčšine nemajú radi, keď sa o nich veľa rozpráva. Takže len krátko. Dana Podracká je rodáčka z Banskej Štiavnice. Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala ako vedecká pracovníčka na Univerzite Komenského, ako redaktorka a zástupkyňa šéfredaktora v periodiku Literárny týždenník. Svoje literárne diela publikovala už v roku 1975 v týždenníku Nové slovo a v roku 1981 debutovala zbierkou básní Mesačná milenka. Vo svojich dielach sa vracia do detstva, k skúsenostiam z obdobia dospievania, uvažuje o zmysle života. Detstvo, láska a domov znamenajú pre ňu bezpečnú istotu. Za svoju tvorbu získala viacero ocenení, píše aj pre deti a mládež. Pozoruhodná je jej kniha Slovenské elégie, v ktorej sú použité reprodukcie ilustrácií z historických tlačí v správe  Ústrednej knižnice SAV.

Apokryf o lipe

Rudo Dobiáš mi chcel vyrozprávať

mystický zážitok s matkou,

ale nenachádzal slová

Mlčali sme

Prežívala som to tak intenzívne,

že v spánku vystúpila zo mňa lipa

a zavoňala tak,

až som sa ocitla na prahu zjavenia

V šikmom svetle stál Rudo, prezývaný Myškin,

politický väzeň a píšuci muž

Myšlienkou mi naznačoval,

že každý má v lebke

svetelný kríž

znamenie dvojitej prirodzenosti človeka,

božskej a ľudskej

znútra mi pridržiaval spánky

a žehnal mi, iba tak, bez príčiny 

(Dana Podracká, Ora et ars, 2017)

Ján Zambor

Ján Zambor, rodák z Tušickej Novej vsi, predseda Klubu nezávislých spisovateľov a podpredseda Slovenskej spoločnosti prekladateľov umeleckej literatúry. Vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Bol interným ašpirantom na FF UPJŠ (práca Ivan Krasko a česká poézia na prelome storočí) .V roku 1983 sa s rodinou presťahoval do Bratislavy. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a od roku 1997 na čiastkový úväzok pracuje aj v Ústave svetovej literatúry SAV.

Prvú báseň v literárnom časopise (Krok) uverejnil roku 1967, knižný debut Zelený večer mu vyšiel roku 1977. Postupne prešiel k civilne tvarovanej poézii každodennej skúsenosti a k predstave básne „ako nádhery zmesi“. Pod vplyvom vysokoškolského učiteľa Albína Bagina sa venoval aj písaniu o literatúre, najmä o poézii. Prekladá ruskú, španielsku a hispanoamerickú poéziu. Má tendenciu k úspornej minimalistickej básni, rátajúcej s tichom – Báseň a ticho . V jeho tvorbe sú aj miniatúry sidžo, haiku, tanka a rubai.

Sám hovorí: „Je mi blízka poézia stavajúca na regeneratívnej funkcii, chápanie básne ako cesta k obnove.“ Témy lásky a smrti, lásku vníma ako bytostnú existenciálnu vo svete narušených a degradovaných hodnôt, nechápe ju ako danosť, ale ako niečo, o čo treba ustavične zápasiť a čo treba kultivovať; autorove písanie vyrastá z potreby krásy a nehy. Všíma si súčasnú problémovosť sveta – nemoralizuje, obáva sa, aby hlučná poézia nesplynula s hlukom sveta.

Žiaci to som si

Iba rukou od kriedy

Prešiel po vlasoch

Chceš zostať Musíš

Však ísť Zas povinnosti

Zabijú báseň

Konštantín Cyril a Metod

Zanikli ríše

a jery

no ruka stále píše

slovanské slová viery

Reč našich predkov

spravili splavnou riekou

a Slovorečou

a zaštítili ju bez hradby mečov

Išlo im o to aby zveročlovek

bol ako na počiatku prvý človek

A nezľakli sa priekov

Ich projekt sa stal návodom

aj iným národom

Preto sú svätí –

na veky vekov

(Ora et ars, 2016)

Záver patril koordinárovi, spisovateľovi Rudolfovi Dobiášovi. Poďakoval prítomným autorom aj publiku, pozval prítomných na slávnostnú vernisáž: 20. 7. 2019 v areáli kláštora na Veľkej Skalke.

Prednesom básne  Mlčanie  (Ora et ars, 2017) sa stretnutie s literátmi ukončilo.

Ak sa ti v hrdle sprieči

slovíčko, tak ho skuč.

Nesiahaj hneď po meči,

vojnám sa odnauč,

a Božou múkou múč 

to, čo ťa nečlovečí.

Si svedok, ktorý svedčí,

zámka, čo hľadá kľúč.

(úryvok z básne R. Dobiáša Mlčanie)

Záverom ešte slová Ľubomíra Feldeka:

„Čo z krásnych slov bez básnikov, čo z krásnych viet, keď lásky niet.“

Jana Poláková