UFO

Jaroslav Janečka

Bola jasná noc z 23. na 24. júna.

Kráčal do strmého kopca a namáhavo dychčal. Mladý astronóm Peter Kulich bol rozhodnutý kamerou zachytiť roj meteoritov, ktorý sa mal okolo polnoci prehnať v blízkosti mesiaca. Nedal sa odradiť názormi starších a skúsenejších kolegov, ktorí mu tvrdili, že keď je mesiac v splne, veľa toho neuvidí. Vraj sa všetko rozplynie v odrazenom mesačnom svetle.

Na chrbte niesol dva malé hvezdárske ďalekohľady. Dalo mu to hodne práce, než sa mu na jeden z nich podarilo namontovať amatérsku videokameru.

Premýšľal o poslednom stretnutí Klubu mladých astronómov. Rozprávali sa o neidentifikovateľných lietajúcich objektoch. Takmer všetci tvrdili, že počas pozorovania nočnej oblohy uvideli UFO, či už na pár sekúnd, alebo aj dlhšie. Tí šťastnejší sa mohli pochváliť aj nejasnými fotografiami.

„Neboj sa, tvoj čas ešte len príde,“ utešovali ho, keď uvideli jeho skormútenú tvár. Hoci dlhé hodiny sledoval nočnú oblohu, zatiaľ sa mu nič podobné nepošťastilo. Hviezdnu oblohu poznal takmer naspamäť a dokázal by rozpoznať akúkoľvek zmenu. Sníval o tom, že raz sa aj jemu podarí uvidieť lietajúci tanier a ktovie, možno spozoruje aj zelených mužíčkov.

Sprevádzaný tajomným svitom mesiaca sa ponoril do smrekového lesa vo vrcholovej partii Javorníkov. Hoci si svietil čelovou baterkou, občas zakopol o korene stromov križujúcich turistický chodník. Keď sa stromy rozostúpili a pred ním sa otvorila malá čistinka, zodvihol hlavu. Bola to chyba. Pošmykol sa na orosenom kameni, až sa mu zošmykli z nosa okuliare. Odrazu nevedel, čo má ratovať skôr: okuliare, ďalekohľady alebo seba. Po tvrdom páde začal bilancovať škody. Rozbité okuliare, poškodený ďalekohľad a narazený lakeť. Našťastie, druhý ďalekohľad s videokamerou zostali neporušené.

Keď dorazil na miesto, spokojne sa usmial. Mesiac na obzore sa svojím dolným okrajom dotýkal Lipoveckej lúky. Vyzeralo to tak, akoby sa mesiac pri svojom pohybe po nebeskej klenbe kotúľal po lúke zaliatej jeho svitom.

Ako prvý nainštaloval ďalekohľad s videokamerou. Keď sa ubezpečil, že nohy statívu sa spoľahlivo zapichli do zeme, pomocou hľadáčika namieril ďalekohľad na mesiac tak, aby okrem mesiaca zaberal aj časť oblohy, odkiaľ mal priletieť meteorický roj. Potom spustil videokameru.

Hoci sa druhý ďalekohľad pri páde poškodil, pokúšal sa zaostriť na mesiac. Všetko bolo rozmazané a neostré. Napriek tomu vytrvalo sledoval priestor okolo mesiaca a čakal na sľúbené meteority.

Odrazu sa v jeho zornom poli vľavo od mesiaca objavil zelený bod. Zdroj svetla bol veľmi silný, lebo sa mu podarilo prekonať mesačný svit. To predsa nemôže byť meteor! Potom mu napadlo, že zbadal nejakú stacionárnu umelú družicu. Vzápätí sa z mesačného svitu vynoril ďalší zelenkavý svetelný bod a zastal kúsok nad prvým. Peter neveriacky zažmurkal očami a v duchu preklínal poškodený ďalekohľad a rozbité okuliare. Zatiaľ čo prvý zelený bod zvýšil intenzitu svojho svetla, ten druhý akoby zažmurkal. Čo ak sú to neznáme kozmické lode? napadlo mu. Čo ak medzi sebou komunikujú svetelnými signálmi?

Znenazdajky sa druhý svetelný bod strmhlav spustil k prvému, aby vzápätí splynuli do jedného celku. Intenzita zeleného žiarenia sa zvýšila, ale o chvíľu sa stratila a zmizla z jeho zorného poľa. Teraz už bol skalopevne presvedčený, že sa stal svedkom spojenia dvoch neznámych kozmických lodí. Ich zmiznutie si vysvetlil tak, že po spojení obe kozmické lode prešli do inej dimenzie.

Svoj pohľad preniesol na ďalekohľad s videokamerou. Kontrolka síce signalizovala, že batérie sú tesne pred vybitím, ale kamera bežala ďalej.

Opatrne ju odmontoval, aby si v pokoji pozrel, či zachytila všetko, čo sám videl. Aj bez okuliarov na malom displeji kamery uvidel pohybujúce sa zelené svetielka. Spokojne sa usmial. Od dnešného dňa aj on patrí k šťastlivcom, ktorým sa podarilo uvidieť UFO. A nielen to. Dokonca ich nakrútil videokamerou.

***

 

Bola jasná noc z 23. na 24. júna.

Bola to svätojánska noc, keď sa otvára zem, aby vydala svoje poklady. Bola to noc plná čarov a zázrakov.

Na Lipoveckej lúke ležala samička svetlušky svätojánskej. Hoci nevedela lietať, odvážne sa vyšplhala až na vrcholec trávy. Jej svetelné políčka nachádzajúce sa na šiestom a siedmom krúžku trupu sa rozžiarili zelenkastým svetlom. Dávala tak samčekom najavo, že je pripravená na párenie.

Kúsok nad ňou letel samček. Keď zbadal rozpoznávací signál, najskôr ustrnul v pohybe a zvýšil intenzitu svojho svetla. Aj samička rozžiarila svoje svetielko do maxima. Vzápätí sa samček strmhlav vrhol na samičku, aby vykonal akt, zabezpečujúci svetluškám potomstvo.

Dve svetielka sa spojili a na chvíľu zažiarili spoločným svetlom.

Keď bolo po všetkom, obe svetlušky vypli svoje lampáše.

Nemali ani len potuchy o tom, že ich sleduje zvedavé oko videokamery.

Keby o tom aj vedeli, autor príbehu je presvedčený, že by im to bolo jedno.

(Poviedka Jaroslava Janečku ocenená v literárnej súťaži Jozefa Braneckého Studňa sa tajne s dažďom zhovára – 2016)