Klub Omega v novom roku

Lýdia Šimková: Odtiene červenej

Všetkým členom Literárneho klubu Omega, jeho priaznivcom a sympatizantom prajeme zdravie, ku šťastiu krok a nádherný nový rok.

Úvod môjho príspevku a želanie, aby bol tento rok lepší, zdravší a bez rúška, vyplýva zo situácie, ktorú sme prežívali a ešte stále prežívame. Napriek obmedzeniam potešila nás aktivita našich členov v  literárnych súťažiach: Tak píšem ja a literárna súťaž Jozefa Braneckého Studňa sa tajne s dažďom zhovára. Bližšie budeme informovať nabudúce.

Čas nezastavíme a roky pribúdajú aj našim členom. Zvykli sme si na našej klubovej stránke pripomenúť okrúhle výročia a nebude to inak ani v roku 2021.

::

Emília Bátovská

V januári oslavuje krásne životné jubileum (rok narodenia 1951) dlhoročná aktívna členka Omegy Emília Bátovská. Ľudí narodených v znamení Kozorožca si vážia pre ich usilovnosť, vytrvalosť, presnosť. Sú pracovití, zodpovední, vytrvalí. V živote chcú niečo dokázať. Toto všetko platí aj pre Emíliu Bátovskú. Považujeme ju za  klubovú autorku, každé podujatie, prezentáciu či stretnutie so spisovateľom nezabudne zvečniť vo verši. Patrí medzi autorov príležitostných básní. Svoje básnické prvotiny predstavila v knižke Dúhové kamienky. V deviatich častiach sú básne venované rodnému kraju, blízkym, náhodným stretnutiam s ľuďmi, kráse prírody. Nechýbajú ani spomenuté príležitostné básne. V jej poézii sa zrkadlí osobný život, nefalšovaný a úprimný vzťah k ľuďom, životu, detstvu, domovu a kultúre našich predkov:

Vyznanie

Rodný kraj malebný,

horou obklopený,

krásou sa vynímaš,

láskou nás objímaš.

Najkrajší sveta kút,

a tak v ňom šťastný buď,

nech vôňou domova

tento kraj rozvonia! 

Vlastným nákladom vydala aj útlu zbierku Čriepky zo života. Autorka sa aktívne zapája do literárnej súťaže Jozefa Braneckého, v ktorej získala viacero ocenení. Literárne práce má uverejnené aj v zborníkoch nášho klubu Omega.

 

::

Ján Hubinský

Jubilant Ján Hubinský, narodený 1. februára 1951, je kultúrnej  verejnosti známy ako výtvarník. Dovolím si uviesť výstižné slová, ktoré zazneli pri príležitosti vernisáže výstavy Jána Hubinského v priestoroch galérie Slovenského inštitútu vo Varšave 14. februára 2019 pod názvom Pseudologia fantastika:

„Mnohorozmernosť Hubinského tvorivej umeleckej osobnosti popri keramike, maľbe a kresbe dotvárajú aj inštalácie. Vychádza u nich z prírodných zákonitostí, vzťahu k hline a k zemi ako takej, rešpektujúc večný kolobeh života. Špecifickosť tvorby Jána Hubinského spočíva v jeho schopnosti pozrieť sa s nadhľadom na život a svet okolo seba, meniť zaužívaný pohľad a tým robiť človeka slobodnejším.“

Vo svojich literárnych aktivitách sa Ján Hubinský  venuje (verím, že si na písanie stále  nájde čas) poézii aj kratším prozaickým útvarom. O husliach, ktoré dostali infarkt – to je názov poviedky uverejnenej v zborníku klubu Omega Slová dokorán. Tento zborník aj ilustroval, podobne ako aj zborník Deje a nádeje.

Vraj na počiatku bolo slovo –              

všeobecne sa má za to.

Niekedy ťažké jak olovo,

niekedy bez slov nad zlato. 

(úryvok)

Plynutie neviditeľného času – je názov charakteristiky tvorby a osobnosti Jána Hubinského, ktorú  mu  venoval  jeho priateľ spisovateľ Rudolf Dobiáš vo svojej zatiaľ ostatnej knihe Ako sa spieva v klietke, s podtitulom Minulosť nezomiera.

„Pri stretnutí s Jánom Hubinským mi zakaždým v pamäti naskočí kúsok našej spoločnej minulosti, keď sme – on i ja – takpovediac blúdili v akomsi podzemí duše, skúmali sami seba a svoje možnosti, hľadali svoju identitu, odhaľovali zastreté, objavovali skryté. Vedení tajomným inštinktom po mnohých cestách i necestách po dlhých rokoch sme napokon došli na miesto, odkiaľ sme dovideli na svoj osud a mohli sa pustiť k prameňom našej trýzne i šťastia.“ (úryvok)

Pán Dobiáš ešte na záver úvahy Veduty Jána Hubinského  dodáva: „Na prehliadke obrazov Jána Hubinského som sa cítil pekne a dobre. Pekne na duši a dobre na srdci.“ Tak som sa osobne cítila aj ja pri čítaní...

::

Kamil Weiner

Kamil Weiner, podobne ako Ján Hubinský narodený v znamení Vodnára (12. 2. 1946), patrí k februárovým jubilantom. Ľudia v tomto  znamení sa usilujú uplatniť svoje plány, majú radi myslenie, spoločnosť, tempo a neznášajú konvencie, rutinu, hlúposť a všetko, čo sa im vnucuje. Z pestrej biografie a pri čítaní jeho poézie s charakteristikou tohto znamenia sa nedá nesúhlasiť. Kamil Weiner sa narodil v Trenčíne, ale ako päťročného ho otec so súhlasom matky odviedol do vtedajšej Juhoslávie. Základnú školu skončil v Macedónsku a pedagogické vzdelanie získal v Albánsku. Na Slovensku štúdiom výtvarnej výchovy a ruského jazyka si doplnil vzdelanie na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Herectvo vyštudoval na Arti-dramatik v Prištine. Ako herec sa uplatnil v Teatar na narodnostite v Skopje. V tomto divadle spolupracoval aj ako scénograf, kostymér a tvorca divadelného plagátu. Na Slovensku bol zamestnaný ako vychovávateľ, reklamný výtvarník a potom ako maliar pozadia v Československej televízii. S obľubou sa venoval aj karikatúre, s ktorou získal rad ocenení doma i v zahraničí. Počas vojny v Juhoslávii pôsobil „na mieste činu“ ako publicista a prekladateľ. K poézii sa dostal taktiež za dramatických okolností – s pocitom neviny za múrmi väznice...

Spomeniem jeho prekladateľskú činnosť: v Kosove preložil knihu na pokračovanie Zeri i rinise (Hlas mládeže) od českého atašé Martina Dvořáka. Do albánčiny preložil tiež knihu pre deti Štvrtácka jar od Slováka z Nového Sadu Juraja Tušiaka. Do slovenčiny preložil knihu albánskeho autora Rifata Kukaja Päťnohý zajac. Dvojjazyčne v jeho preklade vyšla na Slovensku kniha poézie od Albánca Januza Krasničiho, žijúceho vo Švajčiarsku, s názvom Vrátime sa. Poézia ho naplno očarila až v roku 2006, keď sa ocitol vo väzení.  Pomáhala mu prekonávať šok, depresívne stavy, pocity z rozsudku a väzby.

Básne z tohto obdobia zaujali aj porotcov súťaže poézie a prózy organizovanej v roku 2015 Spolkom albánskych spisovateľov v Rakúsku. Jeho poézia je uverejnená aj v zborníkoch klubu Omega a v zborníku Ľudovít Štúr mojimi očami, vydanom Verejnou knižnicou Michala Rešetku v Trenčíne. V Albánsku mu vyšla v roku 2016 zbierka Odeoni i shpirtit (Záľuba duše) a v roku 2017 aj pre slovenských čitateľov pod názvom Spevy z klietky. V zborníku vydanom Miestnym odborom MS v Trenčíne a Literárnym klubom Omega v roku 2020 má uverejnenú báseň Píšem poéziu.

Píšem poéziu

Maľujem krásu a píšem poéziu.

Objavujem symboly a podnecujem fantáziu,

ktorá je kľúčom k lepšiemu poznaniu

a krôčik k umeniu.

Píšem poéziu,

ktorá má svoj rytmus a svoju melódiu,

ktorá preráža pach, špinu a korupciu, 

skrátka – jedna nitka ťahá druhú a tá tretiu.

Poézia je prostriedkom k ľudskému znovuzrodeniu

a podporuje ďalšiu ilúziu.

Vpúšťa do svojich priestorov novú demokraciu.

Poézia neničí veci proti svojmu presvedčeniu,

ale je k vytriezveniu.

Poézia spochybňuje naivnú ľudskú ilúziu

a rozdáva svoju pozitívnu energiu.

Stisk rúk a dobrú diplomaciu.

Poézia je silný liek proti starnutiu.

Prečo básnici dnes píšu poéziu,

keď ešte nemajú vlastnú autobiografiu?

Nevyhýbajú sa lepšiemu sociálnemu postaveniu?

Básnici chápu smrť ako sklamanie za života dezerciu...

 

Na záver:

Žite ešte dlho! Nestarajte sa o ten hlavolam.

Či skôr svieca míňa sa Vám, alebo knôt?

Clivotu a smútok odvrhnite, ba aj každý mam a klam!

Prípitok nech zazvoní Vám na šťastie a na život.

Úprimne želajú členovia LK OMEGA

 

Jana Poláková