Spievať slová

DUŠAN ŽEMBER

Lýdia Šimková: Labutia pieseň

Zvlčilý

Usmieva sa, myslím, nemá hany.

Do tváre sa smeje bezzubý.

Život hrboľatý, samé hrany...

Mňa nepripraveného zobudil.

Ako vtáčik na lep som mu sadol.

So spevom a plný emócie!

Nechápajúc, otázky som kládol...

Neodpovedá!

No s pôžitkom ma bije.

Spútaný

Nechajte ma žiť!

Nechajte ma dýchať!

Nechajte ma spievať slová,

ktoré vedia vzlykať.

Nech je život bez rozvrhu.

Nech sa riadi citmi.

Nech nemusím, ale chcem

žiť vo svetle či prítmí.

Kde je?

Asi sa mýlim, ale zdá sa mi,

že pravda klame,

hovorená cudzími ústami.

A z klamstva sa pravda stáva odrazu.

Silná zbraň!

Proti pravde bez pádneho dôkazu.

  

Časom

Časom sa lásky menia potichu.

Z veľkej sa stane láska malá.

Až nakoniec klame neúnavne,

práve tam, kde najviac sľubovala...

A nepomôžem si

Ani pravda nebýva vždy pravdou!

Postavia sa proti mojim tvoje slová.

A hoci som úprimný bol,

stávam sa klamárom znova.

(Súvisiaci príspevok: Zmúdrela láska?)