Dúhová lampa

(Poviedka)

Vždy som bola iná ako ostatné dievčatá zo školy, z ulice alebo okolia. Hoci som sa s nimi hrávala na ihrisku, chodila som za nimi von a chcela som sa zapájať do ich hier, a chvíľami ma to aj bavilo. Čoskoro som sa začala nudiť. Spôsob ich zábavy bol pre mňa nezaujímavý. Prekážalo mi, že deti sú k sebe pokrytecké, ohováračné, ale aj zlé. Neboli vždy úprimné a milé. Závideli si oblečenie, inokedy hračky. Vychvaľovali sa, kde boli na dovolenke s rodičmi, a kde pocestujú cez školské prázdniny. Vyhľadávali si rôzne zámienky, aby niekoho zosmiešňovali, prípadne sa zabávali na jeho účet. Mnohokrát sa posmievali z môjho mena a vykrikovali za mnou:

„Evelín, Evelín, na päte má klin!“ alebo: „Evelína, Evelína, padla si do mlyna!“

Hnevala ma ich škodoradostnosť, necitlivosť, ba niekedy až krutosť. Prešlo aj niekoľko dní, keď som ich nechcela vidieť.

Vekom stávala som sa samotárkou. Sama som sa hrávala, alebo som si celé hodiny čítala knihy. Rada som chodievala po lúkach, zbierala lúčne kvety a zdobila si nimi svoju detskú izbičku. Inokedy som sa potulovala po uliciach a nazerala do výkladov obchodov. Obdivovala som rôzne vecičky a zaujímavé drobnosti. Mala som rada obchodík so starožitnosťami na rohu ulice. Sem-tam som nazrela aj dovnútra. Pani predavačka ma už poznala. Zavše som sa zastavila na kus reči a zároveň popozerala moje obľúbené dielka. Jedného dňa sa ma pani predavačka opýtala:

„Všimla si si tam v rohu, na starom, intarziou vykladanom stolíku, lampu?“

Hneď mi začala rozprávať príbeh o lampe a o tom, ako sa dostala do jej obchodu. Rozprávala mi, ako pred troma dňami prišla jedna stará pani. Povedala jej, že sa sťahuje a bude bývať u svojho syna. Musí sa zbaviť nejakých starých vecí, ktoré mala vo svojom byte. Medzi inými starožitnosťami bola aj táto lampa. Ešte dodala, že lampa je zaujímavá a má svoju históriu. Mávala ju v izbe, kde prijímala návštevy. Zdôraznila, že ju mala vo veľkej obľube a nerada by ju vyhodila do smetí. Priniesla lampu do starožitníctva s prianím, aby sa dostala k dobrým a čestným ľuďom.

Ako pani predavačka rozprávala, kráčala som medzi kusmi nábytku. Prišla som k lampe. Naozaj bola zaujímavá, priam zázračná. Hneď sa mi zapáčila. Dosť dlho som pri nej stála, prezerala ju z každej strany. Priala som si ju zobrať domov. Nemala som toľko peňazí, aby som ju mohla kúpiť. Každý deň som sa chodila do starožitníctva pozerať, či lampu niekto kúpil a odniesol domov, alebo zostala ešte v obchode. Veľmi som si priala, aby ju nikto nekúpil. Pri nej som mala taký zvláštny pocit. Nedokázala som sa jej vzdať.

Blížili sa moje narodeniny. Začula som rodičov, ako sa radia, čo by mi kúpili, z čoho by som mohla mať radosť. Vyčkala som na vhodnú príležitosť, keď bola mama sama doma. Prezradila som jej svoje tajomstvo o lampe, ktorú majú v starožitníctve, a ako veľmi, veľmi by som ju chcela mať. Mama nechápavo na mňa pozerala a po chvíli mi povedala:

„Vždy si chcela len knihy. Aj keď sme ti s oteckom kúpili iný darček, hľadala si pri ňom ešte knižku,“  a dodala ešte: „a teraz by si chcela nejakú starú lampu, ktorú chceš mať vo svojej izbičke?“

„Hm... hm,“ hmkala si mama ako odchádzala z izby a nevedela rozlúštiť záhadu, prečo chcem nejakú obstarožnú lampu. Taký darček sa mame veľmi nepozdával.

Vo chvíli, keď som bola sama doma, otvorila som svoju pokladničku a prepočítala úspory. Mala som nasporených len 30 eur, bolo to však málo. Lampa stála 55 eur. Do mojich narodenín zostávalo ešte štrnásť dní. Toľko peňazí  si už však nestihnem nasporiť. Každučký deň, hneď po vyučovaní som sa netrpezlivo ponáhľala do starožitníctva skontrolovať, či tam lampu ešte majú. Pani predavačka si zvykla, že v pravidelnom čase a dennodenne chodím kvôli lampe do jej obchodu.

Pred spaním som si predstavovala, ako mám tú nádheru na stolíku vo svoje izbe a pri jej svetle si čítam svoje knižky. Ďalší deň v škole som nevedela obsedieť. Deň sa mi zdal dlhý, predlhý. Lampa opantala celú moju myseľ. Po vyučovaní som opäť namierila do obchodu so starožitnosťami. Do narodením ostávalo už len pár dní. Pri lampe stála akási stará pani a zhovárala sa s pani predavačkou. V mojom srdiečku nastala panika. So smútkom a celá nešťastná som od dverí kričala:

„Tá lampa je moja, ja som si po ňu už prišla!“ a rýchlo som so strachom ešte dodala: „nepredávajte ju, prosím!“ žiadala som pani predavačku s veľkou prosbou v očiach.

Hlasno vyslovenými vetami som obidve prerušila v rozhovore. Pozerali na mňa a čakali, čo urobím. Tá staručká pani mala milý výraz v tvári a vyzerala príjemne. Zamrzelo ma, že som spustila taký krik. Situácia sa vyjasnila vo chvíli, keď som sa dozvedela, že staručká pani je vlastne majiteľka lampy. Prišla sa ešte poslednýkrát pozrieť, či je lampa ešte v obchode alebo ju už niekto kúpil. Určite som v nej vzbudila sympatie, lebo si ma prezrela milým pohľadom a spýtala sa ma:

 „Aj tebe sa páči táto lampa tak ako mne?“

Potom sme sa ešte dlho rozprávali o lampe, o jej živote, o veciach, ktoré mala rada, ale aj o všeličom inom. Napokon s pevným rozhodnutím povedala:

„Pani predavačka, ja som si to rozmyslela. Lampu nechcem predať, vezmem si ju späť!“

Na jednej strane som bola rada, že sa staručká pani nevzdala svojej obľúbenej lampy, no zároveň som bola smutná, že som o ňu prišla.

Spolu so starou paňou sme vychádzali z obchodíka. Ponúkla som sa jej, že ju odprevadím a pomôžem jej lampu odniesť. Prechádzali sme cez park, kde sme si ešte na chvíľu sadli a pokračovali v rozhovore. Vtedy mi pani Margitka, tak sa mi predstavila, dala návrh:

 „Vieš, Evelínka, aj za ten krátky čas som si ťa veľmi obľúbila. Páčiš sa mi. Rozhodla som sa, že ti lampu darujem. Viem, že u teba bude v dobrých rukách.“

Zadívala sa na mňa a dodala: „Chcela by som len, aby si ma občas prišla navštíviť. Porozprávali by sme sa, prípadne by sme sa spolu poprechádzali po parku.“

Nastalo ticho. Bola som nekonečne šťastná, prerušila ma starká Margitka a spýtala sa ma:

„Čo ty na to? Prijímaš moju ponuku?“

Skoro som z kože vyskočila od šťastia, ako by som nesúhlasila, neprijala takú úžasnú ponuku! Odpovedala som s veľkou radosťou:

„Veľmi som Vám vďačná, že ste sa tak rozhodli. Lampu od Vás budem opatrovať ako oko v hlave. A tiež som rada, že mám novú starkú.“

Starkú Margitku, ako som ju odvtedy volala, som odprevadila domov. Chodila som ju  navštevovať, ako som sľúbila. Vždy sme si mali čo povedať a veľa sa spolu aj nasmiali na rôznych humorných zážitkoch.

Lampu, svoj nádherný vysnívaný darček, som si postavila na stolík a každý deň som si ju s láskou obzerala a bola som nekonečne šťastná. V deň mojich narodenín, po peknej oslave, som sa už nemohla dočkať, kedy si pôjdem prečítať nové knižky.

Uvelebila som sa pri lampe, zasvietila jej nádherné svetlo a vybrala si knižku s názvom Rozprávky z babičkinej truhlice. Začítala som sa do príbehu a spoznala v ňom moju starkú Margitku. Nevedela som skončiť. Na druhý deň som mala ísť do školy a bolo predsa už dosť hodín. Zavrela som teda knižku a chcela som lampu vypnúť. V tom som ale videla jej nádherné dúhové farby, ako vystupujú zo žiary svetla. To som si všimla prvýkrát. Dúhové farby som sledovala s úžasom a uvedomila si, že lampa má skutočne magickú moc. Súčasne moja myseľ zablúdila k starkej Margitke.

„Toto tajomstvo mi neprezradila,“ pomyslela som si.

Nasledujúci deň som utekala za starkou, aby som jej vyrozprávala o „dúhovej lampe“ a o tom, že aj ja som už zažila jej tajomstvo. Zazvonila som pri bránke, no nikto mi neotváral.

„Starká ma nečaká,“ pomyslela som si a posadila som sa na lavičku pred ich domom. Keď sa blížil syn starkej Margitky, utekala som mu oproti a nedočkavo som sa pýtala, kde je starká. Pozrel sa na mňa a v jeho očiach som videla smútok.

Tichým hlasom mi povedal: „Včera podvečer odišla do nebíčka.“

Pochopila som. Moja dúhová lampa mi priniesla posledný pozdrav od starkej Margitky. Moje šťastné a veselé dni vystriedal dnešný, veľmi smutný. Ešte viac som sa sústredila na „dúhovú lampu“, ako som si ju nazvala. Často som sa s ňou rozprávala. Poznala všetky moje denné radosti a starosti a aj to, ako mi starká Margitka chýba. Všimla som si, že ak som niečo vážne riešila a s prosbou som sa obrátila na moju „dúhovú lampu“, znova začala žiariť dúhovými farbami. Naučila som sa prijímať jej odkazy a s jej pomocou som sa rozhodovala. Stala sa mojou radkyňou pri dôležitých rozhodnutiach.

Často som myslela na starkú Margitku, ktorá sa v nebíčku určite stala mojím strážnym anjelikom. Naša spoločná komunikácia prebiehala aj po jej „odchode“ prostredníctvom našej obľúbenej a zázračnej lampy.

Lýdia Šimková

Poviedka získala čestné uznanie v literárnej súťaži 

O DÚHOVÚ LAMPU Z KRAJINY ZÁZRAČNO (Žilina, 2013).