Ako sme zachraňovali kozu

Jaroslav Janečka

(Hovorí sa, že horolezecký humor je humor stavovský. Autor si  však myslí, že môže pobaviť aj nehorolezca. Príbeh je napísaný podľa skutočnej udalosti.)

Nad Beckovom sa hrdo týči mohutné skalné bralo, ktoré podopiera povesťami opradený beckovský hrad. Po stáročia si žili Beckovčania pokojným životom, až do onoho pamätného dňa na sklonku päťdesiatych rokov XX. storočia.

Južné svahy beckovského brala sú pokryté zeleným trávnikom, na ktorom sa od nepamäti pásaval dobytok. Zelená pastva beckovského brala prilákala i jednu z hlavných postáv tohto príbehu – kozu domácu. Či to už bola túžba po lepšej paši, alebo sa v koze ozvalo volanie krvi po vzdialenom príbuznom, kamzíkovi vrchovskom (RupiCAPra rupiCAPra), nevedno. Koza sa smelo vyšplhala na skalné bralo, postupne zoskakovala po skalných stupňoch a spásala bohatú, nikým nedotknutú trávu a iné zelené dobroty.

Ale beda! Keď zapadajúce slnko oznamovalo blížiaci sa koniec dňa, zistila koza, že s návratom do rodného chlieva to nebude také jednoduché. Po márnych pokusoch to vzdala. Nešlo to ani hore ani dole. Strach zachvátil jej koziu dušu a nemá tvár začala žalostne mékať a dožadovať sa ľudskej pomoci. Nešťastný majiteľ nešťastnej kozy začal intenzívne lamentovať. Bezvýsledne. Pokúšal sa zorganizovať záchrannú akciu, ktorá však stroskotala skôr, než sa začala. Tri dni a tri noci koza žalostne mékala a nedala Beckovčanom spať. Tri dni ju nedojili, vemeno jej napuchlo a kozí nárek sa stupňoval.

Situácia začala byť kritická. Keďže už vtedy žili ľudia ochotní, keď už nie pomôcť, tak aspoň poskytnúť dobrú radu, poradili majiteľovi nešťastnej kozy, aby sa vybral do okresného mesta Trenčín, kde okrem obyčajných ľudí žijú aj takí, čo z kratochvíle po skalách sa liepajú a nazývajú sa horolezcami. Ako vidno, chýr o trenčianskych horolezcoch došiel až do ďalekého Beckova.

Čo mal ujko robiť. Vybral sa do okresného mesta a vhodne volenými otázkami sa dostal až do Konštrukty, kde mu potvrdili, že horolezci nie sú žiadny výmysel ale skutočnosť. Tu sa zoznámil s náčelníkom horolezcov Česťom a jeho druhom Arnoštom. Obaja veľmi rýchlo pochopili vážnosť situácie a v sprievode nešťastného majiteľa sa vybrali do Beckova. Koza ich už zďaleka vítala nešťastným nárekom. Obaja horolezci hravo zdolali strmý trávnatý svah (klasifikácia I+) až sa dostali do spádnice s kozou. Česťa vybudoval bezpečný štand a Arnošt pred užasnutými Beckovčanmi predviedol perfektné zlanenie až ku koze. Kozu zobral do náručia a dopravil ju na bezpečný terén.

Keď ujko zaviedol kozu do chlieva a dojením odľahčil napuchnutému vemenu, koza z vďačnosti oblízala obom záchrancom tvár (čo obaja popierajú) a šťastný majiteľ kozy ich obdaroval domácou lavórovicou (čo obaja potvrdzujú). Ako vidno, už vtedy bola horolezcom poskytovaná za výškové práce riadna odmena.

Od tých čias spia Beckovčania pokojným spánkom, do ktorého sa iba občas vlúdia clivé melódie horolezcov z povestnej krčmy pod Beckovským hradom.