Literárny klub Omega je neformálne združenie literárnych tvorcov a priaznivcov literatúry
pôsobí pri Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne.

Predslov

Znamenia čias

Rudolf Dobiáš
Tretie tisícročie sa nezačalo práve najšťastnejšie. Vojny, terorizmus, živelné pohromy boli i sú priam na dennom poriadku. Rok 2004 si pre svoje záverečné dejstvo vybral scénu, ktorá ľuďom istotne pripomenula Apokalypsu. Ľudstvo tak dostalo opäť príležitosť na zamyslenie sa nad zmyslom života. Niekoľko sekúnd stačilo na to, aby sa z raja stalo peklo, aby človek z piedestálu svojej pýchy uvidel vlastné podmienečné jestvovanie v priestore, z ktorého sa z noci na ráno stal koridor smrti. Bolo to, ako keby sa v útrobách Zeme prevaľovalo gigantické zviera, ktoré potrebovalo striasť zo svojho tela kaluže morí a oceánov.

A presne vtedy mal prekvapený a zaskočený človek príležitosť uvedomiť si, ako veľmi korešpondujú tieto geologické úkazy s úkazmi bežného života, ktorý denne vidíme na obrazovkách televízorov. Vidíme, že opäť "národ oboril sa na národ", že ľudia, kmene i rasy v mene spravodlivosti, či rovnosti, alebo dokonca v mene boha vedú nezmyselné vojny, podrezávajú si hrdlá, smrtiaca závisť chudobných voči bohatým prehlbuje priepasť, ktorá sa nedá zasypať dolármi, ani eurami, ale ani vyplniť krvou a telami mŕtvych.

A teraz sa my, ktorí píšeme básne a poviedky, vcíťme do postavenia a myslenia ľudí postihnutých všetkými týmito hrôzami. Čo im môžeme ponúknuť? Áno, takáto otázka vyvstala predo mnou, keď som sa rozhodoval, čo napísať na webovú stránku Literárneho klubu Omega. Viem, že literatúra nie je vhodný terén pre pštrosy, hľadajúce kopu piesku, do ktorej by mohli strčiť hlavu. Avšak opäť a opäť si uvedomujem slabosť slova, keď sa zoči-voči stretne s ľudským nešťastím, s nenávisťou, intoleranciou, vraždami, ospravedlňovanými nejakou ideou či ideológiou.

Život by mal byť o šťastí, o láske, o viere a nádeji, o víťazstve dobra nad zlom. A skutočne: v najlepších literárnych dielach, ktoré, počnúc rozprávkami, zanechali géniovia ľudstvu, je skryté toto večné posolstvo, výzva, hodná nasledovania. Áno, aj zdanlivo bezmocné slovo v istej chvíli má moc potešiť, povzbudiť, nasmerovať, stať sa kľúčom, ktorý odomkne izbu nášho obyčajného ľudského šťastia.

Nech sa nám darí takými slovami oslovovať našich blízkych i celkom neznámych ľudí.

Rudolf Dobiáš