Literárny klub Omega je neformálne združenie literárnych tvorcov a priaznivcov literatúry
pôsobí pri Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne.

3. decembra 2014

Nikdy sa nevzdávaj!

Skautská trilógia

(Autor o svojom románe + úryvok z diela)

Jaroslav Janečka
Predseda nášho literárneho klubu ma požiadal, aby som napísal o svojej skautskej trilógii zopár viet – ako vznikla, o čom je a čo ma inšpirovalo. Keby to bol niekto iný, zrejme by som odmietol. Veď komu by sa chcelo písať o svojom románe. Ale pánu Maršálkovi som nedokázal odmietnuť. Patril medzi prvých, ktorí si prečítali môj rukopis a ako prvý mi poskytol cenné pripomienky. Vďačím mu aj za názov románu: Nikdy sa nevzdávaj! (pôvodný názov znel: Prvý oddiel).


Román som písal vyše desať rokov. Najprv to boli poviedky, potom novely zo skautského prostredia. Neskôr mi napadlo skĺbiť ich do románovej podoby. Prvé dva diely vyšli v septembri 2013, tretí diel o rok neskôr, teda v septembri 2014.

Ústrednou témou trilógie je rozprávanie o strastiplných osudoch chlapcov z družiny Líšok, s ktorými sa osud nemaznal. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá, každý z chlapcov má svoj problém. Každý z nich si hľadá cestu, ako naplniť heslo Prvého oddielu skautov: Nikdy sa nevzdávaj! Román obsahuje všetko, čo k dobrodružnému žánru patrí: napätie, záhady, prekvapivé zvraty, boj o priateľstvo i detektívne zápletky.

Pri písaní trilógie okrem vlastnej fantázie som čerpal aj z vlastných či vypočutých príbehov, minipríbehov a čriepkov, ako i zo svojej horolezeckej minulosti či skautskej prítomnosti. Keď mi napríklad skauti z Dubnice ukázali fotku, ako skauti v tábore dojili kozu, a večer si z nadojeného mlieka uvarili puding, tak z tejto fotky vznikol príbeh o koze Milke. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo by mali rodičia prihlásiť svoje ratolesti do skautingu. Aspoň sa naučia ako podojiť kozu J.

Počas písania som mal občas pocit, že jednotlivé postavy románu odrazu začali žiť svojím vlastným životom, už som to nebol ja, kto vymýšľa príbehy, ale zdalo sa mi, ako keby mi ich chlapci a dievčatá šepkali do ucha a ja som iba behal prstami po klávesnici. Keď som si prečítal, čo všetko povyvádzali, zalomil som rukami a následne som začal ich predstavy a príbehy korigovať. Zrejme som zabudol, že aj ja som bol mladý a občas som aj ja vyviedol nejakú vylomeninu J. Pôvodné príbehy mi bolo ľúto vymazať a tak som ich ukryl v útrobách svojho počítača. Zvedavým čitateľom možno pošlem zopár ukážok.

Z doterajších ohlasov som zistil, že k najobľúbenejším postavám patrí Grizly – vtipkár, výmyselník, neposlušník a veľký sukničkár. Mladší vedia prečo a starší si zrejme rozpomenuli na svoje mladé časy J.

Román je určený čitateľom od 13 rokov, horná hranica je neobmedzená. Priznávam, že moja najmladšia čitateľka má iba 11 rokov a román si prečítala až po oteckovom súhlase. No a najstaršiemu čitateľovi už minulo 80.

Šťastným majiteľom románu odkazujem toto: ak by sa vám náhodou nepáčilo to, čo som napísal, budete mať doma aspoň tri pekné knihy s atraktívnym obalom, na ktoré sa dá pozerať J.

Román sa nachádza v klubových knižniciach skautských zborov na celom Slovensku, ale požičať si ju môžete aj v knižnici: v Trenčíne, v Hornej a Dolnej Súči, v Nemšovej i Hornom Srní.

Aj touto cestou sa chcem ešte raz poďakovať všetkým skautom, ktorí mi pri tvorbe románu akýmkoľvek spôsobom pomohli. Ich skautské mená či prezývky uvádzam v abecednom poradí: Bobor, Bobrica, Joshu, Juháska, Láďo, Lydka, LyTerka, Mašu, Muro a Šija.

Taktiež ďakujem vedeniu Slovenského skautingu za možnosť v krátkom príhovore prezentovať svoj román počas skautského snemu a za pomoc pri distribúcii kníh skautským organizáciám. Verím, že ústredie splní svoj sľub a postará sa o distribúciu kníh aj tým skautským zborom a samostatným oddielom, ktorých zástupcovia sa na sneme nezúčastnili.

Jaroslav Janečka


Dvadsať minút strachu


V lese bolo šero. Úzky chodník lemovali bizarné útvary skál a skalných vežičiek, ostro sa črtajúcim oproti oblohe. Peter pridal do kroku. Už pri odchode z domu sa ho zmocnil dôverne známy pocit panického strachu a úzkosti.
Nyktofóbia – tak znela diagnóza lekára, ktorý sa snažil presvedčiť Petrovu mamu o tom, že neodôvodnený strach z tmy a noci, taký častý u malých detí, je iba prechodným javom a chlapec z neho postupne vyrastie. Doktor sa mýlil. Petrovi minulo dvanásť rokov a ešte vždy nedokázal zaspať bez upokojujúceho svetla nočnej lampy.
Keď lesný chodník vyústil do širokej cesty, Peter sa rozhodol s nepríjemnými pocitmi bojovať. Nútil sa myslieť iba na príjemné veci, ale bez úspechu. Neodbytné spomienky ho opakovane vracali do letného skautského tábora, kde ako jeden z mála neuspel pri skúške odvahy.
Ešte i teraz ho striaslo, keď si vybavoval spomienky na túto udalosť. Ale Peter nepatril k tým, ktorí sa len tak rýchlo vzdávajú. Musí predsa sám sebe dokázať, že má odvahu, že dokáže prekonať strach. Sám sa rozhodol pre túto skúšku: prejsť večerným lesom a prenocovať na Chate pod Ostrým vrchom. Ostatní kamaráti z oddielu, spolu s Topim, prídu za ním na druhý deň ráno. Dokáže im, že sa nebojí!
Deň sa pomaly chýlil ku koncu. Jesenný súmrak sa zniesol na les, kríky a stromy sčerneli. Zo stromov pomaly padalo lístie – žlté, oranžové, červené a červenohnedé – pokrývalo chodník pestrofarebnými vrstvami. Lístie šušťalo, hoci kráčal opatrne, šuchotavý zvuk ho prenasledoval na každom kroku. Zastavil sa a pozorne načúval. Jediné, čo počul, boli zvuky, ktoré narobil on.
Keď vyšiel z lesa na rúbanisko, vyplašili ho tajomné kroky za jeho chrbtom. Prudko sa otočil a uvidel srnu s dvojicou odrastených mláďat. Keď ho zbadali, pružne preskočili krovinatý porast a zmizli v tmavom lese.
Nie, nesmiem podľahnúť strachu, nebudem sa báť tmy, opakoval si v duchu. Nesmiem sa báť tajomných zvukov lesa – veď to iba lesný vánok ševelí suchými listami, to iba lesná zver putuje za potravou... Ešte pol hodiny a budem pri chate.
Keď prišiel na lúku, na konci ktorej stála chata, bola už tma. Mesiac visel tesne nad obzorom a vrhal strašidelné tiene. Kráčal chodníkom zbrázdeným vyjazdenými koľajami, ktoré po sebe zanechali rebrináky ťahané koňmi, na ktorých kedysi zvážali drevo. Pohyboval sa bez problémov, pretože v jasnom mesačnom svite videl každú nerovnosť terénu. Kráčal rýchlo, dlhými pružnými krokmi, očami skúmal cestu pred sebou a napínal sluch. Lačno vdychoval nočný jesenný vzduch hlboko do pľúc. Bol koniec septembra a vzduch bol plný omamnej vône zoschnutej trávy a padajúceho lístia.
Znenazdajky sa pred ním vynorila chata. Stála na lúke, sčasti zarastenej krovinami, obklopená hustým ihličnatým lesom. Uprostred lúky bola malá studnička, z ktorej vytekal potôčik. Pozdĺž neho rástli skupinky kríkov. O kúsok nižšie v ohybe potoka bola malá čistinka, kam skoro ráno chodila srnčia zver napiť sa čistej horskej vody.
Drevom obložená chata cez deň pôsobila pohostinným dojmom, no teraz mu pripomínala strašidelného netvora, pripraveného prehltnúť ho tak, ako to urobila veľryba s Jonášom.
„To je predsa hlúposť,“ povedal si sám pre seba. „Strašidlá predsa neexistujú.“
Baterkou zasvietil na dvere, vytiahol kľúč, strčil ho do zámky a otočil ním. Vo večernom tichu začul ostré šťuknutie zámky. Stisol kľučku, otvoril dvere a vstúpil dnu. Do nosa mu udrel chladný a potuchnutý vzduch. Dvere sa otvárali do dlhej chodby, zakončenej strmými schodíkmi, vedúcimi na povalu. Chvíľu hmatal po vypínači, ktorý bol napravo od dverí, a keď ho našiel, niekoľkokrát ním šťukol, ale nič sa nestalo. Trochu ho zamrazilo, ale hneď si spomenul, že hlavný istič sa nachádza v pivnici.
V nevetranom prostredí sa mu ťažko dýchalo, zdalo sa mu, že vzduch je nasiaknutý výparmi alkoholu a dymom z cigariet. Musím vyvetrať, pomyslel si a rezko vykročil chodbou smerom ku klubovni. Už pri druhom kroku zakopol o zvlnený koberec, zatackal sa a nechtiac pustil baterku, ktorá po dopade na zem zhasla.
Keď nadobudol stratenú rovnováhu a pozrel pred seba, zmocnila sa ho hrôza a zmeravel na celom tele. Žlté svietiace oko na neho žmurkalo z konca chodby. Chvíľami sa mu zdalo, že sa k nemu približuje.
Od strachu ani nedýchal, bál sa čo len pohnúť. Cítil, ako mu prudko búcha srdce. Fascinovane hľadel na oko, ktoré nepretržite žmurkalo a pozeralo na neho. Keď si napokon uvedomil, že sa k nemu nepribližuje, dodal si odvahu a pomaly začal ustupovať. Pri cúvaní narazil na dvere, ktoré sa s rachotom zavreli. Odrazu oko zmizlo.
Doparoma! Čo sa to so mnou stalo? Mám halucinácie alebo čo?
„Strašidlá neexistujú... strašidlá neexistujú...“ nahlas si opakoval, aby si dodal odvahu. Otvoril zabuchnuté dvere a v slabom mesačnom svite začal šmátrať po podlahe a hľadať baterku. Napokon ju našiel. Pohrkal s ňou a na jeho prekvapenie sa rozsvietila.
Pomaly vstal a namieril kužeľ baterky na protiľahlý koniec chodby. Bol rozhodnutý použiť baterku ako zbraň proti... proti komu? To Peter nevedel, ale baterka, ktorú kŕčovite držal v ruke, mu dodala smelosť. Na konci chodby skutočne niečo blikalo, ale už nie tak výrazne ako za tmy. Opatrne kráčal za blikajúcim svetlom, triasol sa nervóznym neovládateľným strachom.
Keď došiel na koniec chodby, uvidel kyvadlové hodiny, ktoré veselo tikali a oslepovali ho svojím mosadzným kyvadlom. Napätie povolilo. S nevýslovným pocitom úľavy sa v duchu zasmial a spomenul si, ako pred mesiacom Grizly leštil zájdené kyvadlo a všetkým sa chválil, aké je krásne ligotavé. Odrazu nedokázal pochopiť, ako ho mohlo vystrašiť kyvadlo hodín, ktoré v jeho mysli vytvorilo zdanie žmurkajúceho oka.
Keď sa upokojil, pootváral okenice a okná a až potom zbehol do pivnice a zapol hlavný istič. Svetlo mu dodalo odvahu, ale len na chvíľu. K doznievajúcemu strachu pribudol nový pocit. Vnútorný hlas ho naliehavo vyzýval k opatrnosti. Nerozumel tomu.
Peter sa hneval sám na seba. Uvedomoval si, že odvtedy, ako odišiel z domu sa triasol od strachu. Každý šelest, každý pohyb ho hneď vystrašil.
„Ja im to dokážem! Ja im to dokážem!“ hovoril si nahlas. „V tejto chate nie je nič, čoho by som sa bál. Žiadne strašidlá, žiadni duchovia, iba potentované kyvadlo...“
Napriek tomu zamkol dvere a postupne skontroloval všetky miestnosti. Striedavo zažíhal a zhasínal svetlá, ale nič neobjavil, chata bola tichá a prázdna. Peter sa snažil rozmýšľať logicky. Okrem potuchnutého vzduchu pocítil i hnilobný zápach. Keď sa dôkladne poobzeral, všimol si niekoľko prekvapujúcich skutočností. Chata bola v neporiadku. Na koberci objavil stopy od zablatených topánok, po kútoch našiel fľaše od alkoholu, na stole objavil zvyšky jedla, staré noviny, zopár prázdnych konzerv a plný popolník od cigariet. Tu niečo nesedí, pomyslel si. Niektorí skautskí činovníci síce potajomky fajčili, ale rozhodne nepili a pokiaľ mu bolo známe, vždy po sebe dôkladne, priam pedantne poupratovali.
Peter sa rozhodol chatu poupratovať – urobí jeden dobrý skutok. Spomenul si, že čistiace potreby sú v podkroví. Prešiel chodbou stredom chaty. Po ľavej strane boli rozmiestnené: obývačka – ktorú chlapci považovali za klubovňu – ďalej kuchyňa a skladovacie priestory. Vpravo sa nachádzali štyri ubytovacie bunky, každá pre štyri osoby. Pri väčšom počte návštevníkov poslúžila časť skladu ako provizórne ubytovanie. Na konci chodby, hneď vedľa kyvadlových hodín, bolo schodište vedúce na povalu.
Peter opatrne vyšiel strmými vŕzgajúcimi schodíkmi hore a nadvihol príklop. V podkroví nebola elektrina. Svietil si baterkou a hľadal čistiace potreby. Svetelný kužeľ baterky však dopadol na čierne igelitové vrece, napchaté tyčovým materiálom. Chvíľu váhal a potom vrece otvoril. Obsah vreca ho prekvapil. Boli v ňom štyri poľovnícke zbrane s puškohľadom. Neveriacky pokrútil hlavou. Potom si baterkou posvietil ďalej do podkrovia a snažil sa spomenúť, kde sa nachádzajú čistiace potreby. Namiesto nich zakopol o drevenú škatuľu. Keď ju otvoril, zhíkol od prekvapenia. V škatuli boli pištole v originálnom balení. Napočítal dvanásť kusov... Keď sa poobzeral, objavil ďalšie škatule s rovnakým obsahom. Po chvíli rozmýšľania pochopil. Chata sa stala útočiskom zlodejov a priekupníkov so zbraňami. Zbrane, čo nakradli po okolí, uschovali u nich na chate. Prekvapený týmto zistením na chvíľu ustrnul.
Potom sa rozhodol, že všetko musí ihneď oznámiť polícii. Spomenul si, že do chaty prednedávnom zaviedli telefón. Sled jeho myšlienok prerušil hluk automobilu. Kto to môže byť? Horár mal síce terénne auto, ale takto neskoro večer k nim nikdy nechodil.
Čo ak sú to zlodeji, napadlo mu. Prišli si po nakradnuté veci! Rýchlo k telefónu! Dvere boli zamknuté, ale Peter bol presvedčený, že zlodeji určite majú kľúč. Náhlivo zostúpil dolu strmými schodíkmi a zamieril k telefónu hneď pri dverách. Natiahol po ňom ruku, keď ho prekvapil škripot kľúča a vzápätí zvuk otváraných dverí. Rozbehol sa naspäť a na poslednú chvíľu skočil do najbližšej otvorenej miestnosti. Bola to malá miestnosť so štyrmi posteľami, vždy dvomi nad sebou. Bol rád, že tu nerozsvietil.
„Je tu niekto?“ ozval sa hlboký mužský hlas.
Peter mlčal. Vedel, že zlodej ho skôr či neskôr objaví. Bolo mu jasné, že musí niečo podniknúť. Schovať sa pod posteľ? Nie, to by bolo iba dočasné riešenie. Musím telefonovať! Musím zlodeja odlákať! No dobre, ale ako?
Zlodej rozsvietil svetlo v susednej miestnosti. Peter usúdil, že začal chatu systematicky prehľadávať. Uvedomoval si, že ak ujde otvoreným oknom, umožní zlodejovi beztrestne uniknúť. Nič iné mu však neostávalo, iba útek. Priblížil sa k oknu a zdvihol nohu, aby prekročil okenný rám. Vo vrecku ho omínala krabička poslednej záchrany. Je príliš veľká, povedal mu kedysi dávno jeho priateľ Stopár. Krabička poslednej záchrany – je mi úplne nanič! – skonštatoval Peter.
A práve vtedy dostal nápad! Vyjde to? Za pokus to stojí! Uvedomoval si, že ešte vždy môže ujsť otvoreným oknom. Dvere do väčšiny miestností boli pootvárané. Oproti nocľahárne, v ktorej sa Peter ukryl, bola kuchyňa. Po krátkom váhaní sa odhodlal k činu. Rozhodol sa odlákať zlodeja, aby sa mohol dostať k telefónu. Vytiahol z vrecka krabičku poslednej záchrany, sňal veko, napriahol ruku a krabičku aj s obsahom prudko hodil do kuchyne. Drobné predmety z krabičky hlasno zarachotili na umývacom kuchynskom dreze...
V chate sa rozhostilo ticho. Peter so zatajeným dychom načúval. O chvíľu sa ozvali ťažké kroky. Tichúčko pozoroval tmavú siluetu, ako sa blížila do kuchyne. Zlodej nahmatal vypínač, zasvietil svetlo a začal kuchyňu prehľadávať. Peter po špičkách opustil svoj úkryt a opatrne prešiel chodbou k telefónu. Ako dobre, že telefón je tlačidlový a nehlučný, pomyslel si. Zobral slúchadlo a navolil číslo 158. Zo slúchadla sa ozval hlas:
„Polícia, prosím?“
Peter si bol vedomý toho, že musí hovoriť stručne.
„Tu Chata pod Ostrým vrchom č.324, prosím príďte rýchlo, je tu zlodej...“
„Áno a kto volá?“
„Rýchlo...“ dodal Peter a s prekvapením hľadel do tváre vysokého muža, ktorý si ho pobavene prezeral.
„Decko,“ s uľahčením zamrmlal nevítaný návštevník.
Peter s úžasom hľadel na ruku zlodeja, ktorá zvierala zbraň. Zatiaľ naňho nemieril, ruka s pištoľou mu voľne visela pozdĺž tela a mierne sa chvela. Je to plynová alebo skutočná pištoľ? To Peter nevedel. Rozhodol sa v zlomku sekundy. Dvere vedúce von z chaty boli privreté, pamätal si, že sa otvárajú dovnútra. Usúdil, že ich otvorenie by zabralo dosť času. Dvere do klubovne však boli dokorán otvorené a umožňovali únik. Bol rád, že pootváral všetky okná. Pustil slúchadlo telefónu a vbehol do klubovne smerom k oknu.
Bol asi v polovici miestnosti, keď pocítil chladný závan vzduchu. Chatou sa rozľahlo prudké buchnutie. Keď uvidel, ako mu prievan zabuchol okno takmer pred nosom, pomyslel si, že ho šťastie opustilo. Na zlomok sekundy zaváhal, ale potom sa opäť rozbehol smerom k oknu. Mysľou mu prebehla základná poučka z karate: ak sa rýchlosť úderu zdvojnásobí, sila úderu sa premení na štvornásobnú. Táto poučka však bola pre neho veľmi zložitá, a preto si ju zjednodušil: čím rýchlejšie, tým silnejšie. Vložil všetku svoju silu do rýchleho behu, prudko sa odrazil a... Na poslednú chvíľu mu v hlave zaznel poplašný signál: nikdy neskáčte cez sklenené okno. Boli to slová cvičiteľa karate.
Neskoro. Peter skočil. Rukami si chránil tvár a snažil sa zvinúť do klbka. Ozvalo sa rinčanie rozbitého skla. Preletel oknom a v sprievode vejára padajúcich sklených črepín dopadol na všetky štyri končatiny. V momente dopadu pocítil pichľavú bolesť v členku. Pochopil, že s odrazom pri skoku nebolo všetko v poriadku. Odrazil sa z váľandy, ktorá znížila prudkosť jeho odrazu. Po dopade sa prekotúľal na bok a pozrel do rozbitého okna. Nikoho v ňom nevidel. Keď sa postavil, zistil, že tenkú vetrovku má plnú sklených črepín. Opatrne ju vyzliekol a odhodil na zem. Potom sa krivkajúc rozbehol preč od chaty a skryl sa do krovia. Až teraz zbadal, že má porezanú ruku.
Zlodej sa rozbehol za chlapcom, prekvapený jeho rýchlou reakciou. Pri dverách klubovne však zastal a zdvihol slúchadlo telefónu, ktoré sa hojdalo na prívodnej šnúre. Priložil ho k uchu a počúval...
„Haló, haló!“ počul hlas službukonajúceho dôstojníka.
„O dvadsať minút sme tam! Ozvite sa!“ pokračoval naliehavý hlas.
Dvadsať minút, pomyslel si zlodej, to máme ešte more času. Potom pomaly zložil slúchadlo.
Peter bol učupený v krovinách a pozoroval rozbité okno. Cítil, ako mu prudko búši srdce. Čo teraz? Uverí polícia jeho volaniu o pomoc? Veď sa ani nepredstavil... Viac ho znepokojovala jeho momentálna situácia. Noha ho bolela, poranenú ruku si držal pritisnutú k telu. Les bol takmer na dosah ruky, cítil, že prinajhoršom tam dokáže dobehnúť. Predpokladal, že neznámy muž ho bude hľadať práve tu v krovinách rastúcich neďaleko od okna, cez ktoré sa mu podarilo uniknúť.
Peter sa prikrčil a krivkajúc kráčal pozdĺž krovín, vinúcich sa v nepravidelných skupinkách okolo chaty. Keď míňal roh chaty, doľahol k nemu zvláštny zvuk, pripomínajúci lámanie suchej vetvičky. Prudko sa otočil, ale nič nezbadal. Pokračoval v úniku, až sa dostal z dosahu svetelných lúčov vychádzajúcich z okien. Bol za chatou, kde neboli okná.
Bol presvedčený, že bezprostredné nebezpečenstvo mu nehrozí. Bol to zvláštny pocit. Až donedávna cítil neprekonateľný strach z tmy, z tej tmy, ktorá sa mu teraz stala spojencom a ukrývala ho pred nebezpečným zlodejom. Rozhodol sa, že z úctivej vzdialenosti obíde chatu. Keď došiel k ďalšiemu rohu, zastavil sa. Bol opäť blízko k svetlu vychádzajúcemu z okien na druhej strane chaty.
Keď prechádzal popod okná, narazil na čierny dodávkový automobil. Pozorne si prečítal eš-pé-zetku a uložil si ju do pamäti. Keď zbadal, že dodávka má otvorené dvere, vošiel dnu a sadol si za volant. V duchu si vybavil terénnu Toyotu, na ktorej ich Stopárov otec zasväcoval do tajomstiev vodičského remesla. S uspokojením zistil, že rozmiestnenie ovládacích pedálov je rovnaké. Chcel naštartovať, ale v zapaľovaní neboli kľúče. Vzdychol si a vystúpil z auta. Čo teraz? Chvíľu sa pohrával s myšlienkou poškodiť otvor pre zapaľovací kľúč. Potom mu napadlo niečo lepšie.
Spomenul si, že vo vrecku má ostrý nožík. Vybral ho, otvoril najdlhšiu čepeľ a bez váhania ju vrazil do pneumatiky. Prekvapilo ho, že hrubá pneumatika odolala. Peter opäť napriahol ruku, ale tentoraz mieril do pneumatiky blízko ráfu, kde ako správne predpokladal, mala svoje slabšie miesto. Tento pokus bol úspešnejší. Keď vytiahol nožík z pneumatiky, ozval sa slabý sykot unikajúceho vzduchu. Prekvapilo ho, že vzduch z pneumatiky unikal veľmi pomaly. Možno je to tak lepšie, pomyslel si. Prepichnutie ostatných pneumatík bolo dielom niekoľkých sekúnd. Tak, aspoň to nebudeš mať také jednoduché, pomyslel si, zatvoril nožík a schoval ho do vrecka.
Chvíľu sa pohrával s myšlienkou vypnúť hlavný istič, ktorý sa nachádzal v pivnici, ale vzápätí ju zavrhol. A dobre urobil. Zbadal neznámeho muža, ako sa vracal s rozsvietenou baterkou späť do chaty. Petrov predpoklad sa ukázal správnym. Muž ho hľadal v krovinách pod oknom, ktoré Petrovi poslúžilo ako úniková cesta.
Chcel pobehnúť k lesu, ale poranený členok ho pribrzdil. Keď si ho rukami ohmatal, zistil, že je silne napuchnutý. Potlačil nutkanie vyzuť si topánku, vedel, že by ju sotva obul naspäť. Zaťal zuby a odkrivkal do lesa. Keď došiel ku kraju lesa, spomalil. Obával sa, aby nestupil na nejaký suchý konár a aby tak neprezradil miesto svojho úkrytu. Po pár metroch zastal, posadil sa na mäkké ihličie, chrbtom sa oprel o mohutný smrekový kmeň a čakal. Ľutoval, že si mobilný telefón zabudol doma.
O chvíľu ho pochytila ľahká triaška ako dôsledok nervového vypätia a zrejme i večerného chladu. Z porezanej ruky mu kvapkala krv. Snažil sa ju zastaviť nie práve najčistejšou vreckovkou. Pomedzi stromy pozoroval chatu, ktorej okná svietili do tmy. Cítil sa v bezpečí. Večerné ticho prerušoval iba občasný vtáčí spev.
Peter sedel a čakal. Zlodej zrejme usúdil, že nemá šancu ho nájsť. Neprešlo ani päť minút, keď zbadal svojho protivníka, ako so škatuľami v rukách a vrecom prehodeným cez chrbát opúšťa chatu.
S napätím očakával, kedy zbadá prázdne pneumatiky. Pozoroval ho, ako ukladá vrece aj so škatuľami do nákladného priestoru. Potom sa ešte dvakrát vrátil do chaty, aby naložil ďalšie škatule so zbraňami. Keď nastupoval do auta, zbadal poloprázdne pneumatiky... Ticho noci preťali šťavnaté nadávky.
Peter s úsmevom sledoval jeho márne pokusy dopumpovať prepichnuté pneumatiky. A čas bežal. Zlodej nasadol do auta a zlostne zabuchol dvere. Po sérii neúspešných pokusov naštartovať automobil sa motor konečne rozbehol a muž sa pokúšal ujsť na prepichnutých pneumatikách. Sveteľné kužele z reflektorov dodávky prezradili Petrovi smer zlodejovho úniku. Na Petrovo prekvapenie sa vydal opačným smerom, ako viedla príchodová cesta. Nerozumel tomu. Prečo sa vydal na útek horšou a podstatne dlhšou cestou?
Svetlá dodávky prebleskovali medzi stromami, až napokon zanikli spolu s hukotom motora. Peter osamel. So samotou prišla úľava ale i chlad. Urobil zopár pohybov rukami na rozprúdenie krvi a potom vykročil smerom k chate. Kráčal pomaly, snažil sa čo najmenej zaťažovať poranený členok. Stromy vrhali prízračné, rozmazané tiene, ale tentoraz sa Peter nebál. Pochopil, že za určitých okolností môže byť tma i užitočná. Keď ho zasiahli svetelné lúče vychádzajúce z chaty, pozrel sa na hodinky. S prekvapením zistil, že od jeho príchodu na chatu neuplynula ani polhodina. Jeho časový odhad bol podstatne väčší.
Tesne pred chatou zakopol o trs trávy a spadol. Pocítil pichľavú bolesť v poranenom členku. Z ruky sa mu zošmykla vreckovka a zápästie začalo opäť krvácať. Opatrne vstal a krivkajúc prekonal posledné metre, ktoré ho delili od vchodu do chaty. Snažil sa spomenúť, kde je lekárnička. Zdalo sa mu, že by mala byť v sklade. Alebo v kuchyni?
Nech je kdekoľvek, bol rozhodnutý ju nájsť!
Prešiel chodbou, ktorá viedla stredom chaty, a otvoril dvere vedúce do skladovej miestnosti. Vtom spozornel. Do nočného ticha sa vlúdil nový rušivý zvuk. Zlodej sa vracia? Napadlo mu. Lenže toto nebol zvuk dodávky! Zdravou rukou sa opieral o stenu a krivkajúc sa rozbehol späť ku vchodu. Vo dverách sa zastavil. Medzi stromami sa objavila dvojica svetiel, sprevádzajúca hluk motora. Svetlá sa objavovali a strácali, ale zvuk motora neustále silnel. Narýchlo pozhasínal svetlá v chate, privrel dvere a úzkou štrbinou sledoval kužele svetiel, ktoré vytvárali nepravidelné a tajomné svetelné obrazce na okraji lesa.
Napokon sa z lesa vynorila dvojica reflektorov, patriaca terénnemu automobilu. Auto prudko nadskakovalo na poľnej ceste a jeho kolesá sa zošmykovali do vyjazdených koľají. Vozidlo prešlo širokým oblúkom po lúke, pred vchodom do chaty prudko zabrzdilo, až prenikavo zaškrípali pneumatiky.
V aute sedeli traja ľudia. „Polícia!“ s úľavou skonštatoval Peter, keď zbadal, že jeden z nich mal oblečenú policajnú uniformu. Dokorán otvoril dvere a vyšiel pred chatu. Všimol si, že policajt má hodnosť poručíka. Bol to práve on, ktorý ako prvý pružne vyskočil z auta a podišiel k Petrovi. Svojou postavou pripomínal basketbalistu, bol vysoký, statný a mal blond vlasy, ostrihané na ježka. Z jeho oválnej tváre vyžaroval pokoj a dobrota. Deväť rokov policajnej práce ho nestihli obrať o vrodenú prívetivosť.
Keď Peter vystúpil z tieňa, poručík k nemu pristúpil a priateľsky mu položil ruku na rameno.
„Tak ty si nám volal?“
„Áno,“ odpovedal Peter a zvedavo si pozeral vysokého poručíka.
„Zlodej nám unikol, pravda...“
„Nemôže byť ďaleko,“ rýchle sa rozhovoril Peter, „prepichol som mu pneumatiky na dodávke. Choďte rýchlo za ním, možno ho ešte dostihnete. Išiel opačným smerom,“ dodal a ukázal rukou smer, ktorý si zlodej vybral ako únikovú cestu.
Poručík okamžite vydal pokyn svojim kolegom. Naštartovali automobil a vydali sa smerom, ktorý im ukázal Peter. Poručík s Petrom osameli.
„A eš-pé-zetku si náhodou nepamätáš?“ s obavami v hlase sa spýtal poručík.
„Bez obáv,“ odvetil Peter a prekvapenému poručíkovi nadiktoval poznávaciu značku dodávky.
„Čo to máš s rukou?“ spýtal sa poručík, keď zbadal zakrvavenú vreckovku, ktorú si Peter pritískal k ľavej ruke.
„Maličkosť,“ pokúšal sa Peter zľahčovať porezané zápästie, „keď som skákal cez okno, váľanda stlmila môj odraz, a tak som sa porezal.“
„Ty si skákal cez okno?“
„Áno. Ale cez zatvorené okno. To urobil prievan...“
„Čože?“ skočil mu do reči poručík a pokračoval: „musíš mi všetko porozprávať, ale najprv ti ošetrím ruku. Máš lekárničku? Vieš, naša ostala v aute.“
„Lekárnička bude niekde v sklade, ale mám aj svoju príručnú v ruksaku,“ odpovedal Peter, keď si spomenul na bielu bakelitovú krabičku, označenú červeným krížom, v ktorej mal najnutnejšie veci pre prvú pomoc.
„A ruksak máš kde?“
„Je v klubovni, teda v miestnosti hneď vľavo. Prosím, prineste ho, viete, ja som si pri dopade poranil členok a zle sa mi chodí.“
Peter sa posadil na schodíky pred chatou a čakal, kedy sa jeho ochranca vráti aj s ruksakom. O pár minút sa poručík vrátil, sadol si vedľa Petra a vybral z ruksaka krabičku, označenú červeným krížom. Poručík mu ošetril ruku a pomohol vyzuť topánku. Potom vyskúšal pohyblivosť členka a vydýchol si: „Zlomené nemáš nič, členok je len vytknutý, i keď to bolieva viac než zlomenina.“
Peter pozoroval, ako mu obväzom sťahuje poranený členok.
„Robíte to presne tak, ako nás to učili v oddiele,“ skonštatoval Peter a myslel to ako pochvalu.
„To vieš, my policajti musíme ovládať všetko, čo sa týka prvej pomoci,“ neskromne sa chválil poručík. „Neraz od našej rýchlosti a pohotovosti závisí, či obeť nejakého útoku prežije, ak prídeme na miesto činu skôr ako sanitka.“
Keď skončil s obväzovaním poraneného členka a pomohol mu obuť topánku, vyzval Petra, aby mu porozprával priebeh jeho stretnutia so zlodejom.
Peter začal zoširoka. Poručík sa mu páčil, a tak sa mu priznal ako v lete neuspel pri skúške odvahy, pretože sa bál tmy a tajomných zvukov vo večernom lese. Pokračoval popisom svojho rozhodnutia prekonať strach a prejsť sám večerným lesom na chatu. Nasledoval podrobný popis udalostí jeho stretnutia s neznámym mužom, ako sa ho pokúšal odlákať z chodby, aby sa dostal k telefónu. Keď spomínal, ako hodil otvorenú krabičku poslednej záchrany do kuchyne, poručík sa usmial a povedal:
„No, o takomto použití ká-pé-zetky počujem prvýkrát.“
„Vy viete, čo to je ká-pé-zetka?“ divil sa Peter. „Vy ste boli skautom?“
„Nie, skautom som, žiaľ, nebol. Keď som bol v tvojich rokoch, skauting bol zakázaný. Ale čítal som zálesácku literatúru a sám som si zhotovil takúto krabičku. Vlastne ju mám dodnes a pri turistických výletoch ju vždy nosím so sebou. No prepáč, že som ťa prerušil, rád si vypočujem pokračovanie tvojho príbehu,“ zmierlivo dodal poručík, lebo sa bál, aby sa chlapec náhodou nezasekol. Mal určité skúsenosti s maloletými svedkami a vedel, že najlepšie je ich neprerušovať.
Peter pokračoval v rozprávaní. Keď sa dostal k tej časti svojho príbehu, ako vyskočil cez zatvorené okno, poručík ho napriek svojmu predsavzatiu opäť prerušil: „Skákať cez sklo, to veru nebolo rozumné. Črepy skla sú veľmi nebezpečné, ľudia ich podceňujú. Všetci obdivujú hercov, ako odvážne a bez problémov preskakujú skleneným oknom. Lenže vieš ty, z čoho je také filmové či televízne sklo?“
„Áno, viem,“ odpovedal Peter. „Je vyrobené z cukru, aby sa herci či kaskadéri náhodou neporanili. A viem aj to, že zopár tínedžerov v snahe napodobniť svojich televíznych hrdinov sa vážne poranili, pretože o tom nevedeli. Bolo to aj na internete a nebol na nich príjemný pohľad.“
„Ha, tak ty si o tom vedel, a predsa si riskoval!“
„Určité riziko tu bolo, to máte pravdu. Ale horšie by bolo dostať sa mu do rúk. Ten človek bol schopný čohokoľvek. Aspoň tak sa mi to vtedy zdalo. Viete, kedysi som navštevoval karate klub a tam sme hovorili aj o takýchto veciach, i keď sme to prakticky neskúšali. Všetko závisí od dynamiky odrazu. Čím prudší odraz, tým menšie riziko poranenia.“ Nebola to celkom pravda. Takéto reči sa síce trúsili medzi cvičencami, ale názor trénerov a cvičiteľov bol jednoznačný: črepy skla sú rovnako nebezpečné bez ohľadu na rýchlosť, akou by ste prenikli cez zasklené okno.
Poručík chcel niečo namietnuť, ale vyrušil ho signál mobilného telefónu. Vytiahol telefón z puzdra a počúval. Prikyvoval pritom hlavou a spokojne sa usmieval.
„Tak sme ho chytili!“ mädlil si ruky poručík, „a bolo to hlavne tvojou zásluhou. Osobne si myslím, že si ulovil bobríka odvahy s vyznamenaním,“ dodal a priateľsky tľapol Petra po ramenách. „Práve sa dostával na asfaltovú cestu, keď ho naši dobehli. Vytiahol zbraň, ale proti našim bol bez šance. Mal si pravdu. Dodávka bola plná zbraní, z ktorých väčšina pochádzala z vojenských skladísk. Vodič sa tváril ako stelesnená nevinnosť. Tvrdil, že o náklade nič nevie, že dodávku má zapožičanú z firmy, kde pracuje a zbraň vytiahol iba preto, že sa bál prepadnutia. Klamal, pochopiteľne. Ale my už z neho skutočnú pravdu dostaneme.“
„No, a teraz mi to v pokoji dopovedz,“ naliehal na Petra poručík.
Tentoraz ich už nič nevyrušilo a Peter mohol pokojne dorozprávať svoj príbeh. Keď sa dostal k tomu, ako zlodejovi prepichol pneumatiky, poručík spokojne prikyvoval hlavou.
„Pán poručík, ale teraz by som sa ja chcel niečo spýtať.“
„Pýtaj sa!“ odpovedal poručík, ktorého tvár žiarila spokojnosťou. „Poviem ti všetko, čo viem.“
„Ako to, že ste prišli tak rýchlo? Veď z mesta je to niečo vyše hodiny. A ak sa nemýlim, vy ste tu boli približne za dvadsať až tridsať minút...“
„To je jednoduché. Boli sme u horára, ktorý nás volal kvôli vlámaniu a krádeži poľovníckych zbraní. A okrem toho mu ukradli aj peniaze. Práve sa vracal domov, keď lupič odchádzal na čiernej dodávke. Ešte skôr než sme dorazili k horárovi, telefonicky nám oznámili z centrály, že niekto volal z Chaty pod Ostrým vrchom. A tak sme sa u horára príliš nezdržali, presadli sme do jeho gazíka a ihneď sme vyrazili sem. Bol tu predpoklad, že ide o jedného a toho istého kriminálnika. A vyzerá to tak, že sme sa nemýlili.“
Peter bol v pohode. Sedeli spolu na schodoch pred chatou, bolesť v stiahnutom členku ustupovala. Zhovárali sa o turistike a táborení, o dobrodružnej literatúre, o počasí a o kadečom, čo im prišlo na um. Vzájomná pohoda netrvala dlho. Vrátili sa poručíkovi kolegovia aj so zadržaným zlodejom, ktorý mal na rukách putá a teraz už nevyzeral tak nebezpečne ako počas jeho stretnutia s Petrom.
Poručík si všimol, že Peter sa začína chvieť zimou. Keď mu Peter vysvetlil, že vetrovku plnú sklených črepín odhodil do trávy po dopade z okna, poručík sa rozhodol, že mu ju prinesie. O pár minút sa vrátil s bielou vetrovkou v ruke, pozorne si ju prezeral a tváril sa rozpačito.
„Obvinení bude požehnane, nemám pravdu?“ spýtal sa poručíkov kolega, ktorý sedel pri zadržanom zlodejovi.
„Áno,“ vážne prikývol poručík. „Od nedovoleného ozbrojovania až po... až po pokus o vraždu!“
„Čože?“ vykríkol Peter. „On po vás strieľal?“
„Po nás nie, ale po tebe! Pozri!“ Poručík mu podal vetrovku, prederavenú od strelnej zbrane.
„Chcel ťa zlikvidovať ako nepohodlného svedka. Našťastie to odniesla iba tvoja vetrovka.“
„Ale... ale veď výstrel by som musel počuť!“ nechápavo protestoval Peter.
„Mal tlmič, preto si nič nepočul. Chcel ťa zastreliť, ale v tme omylom strieľal na vetrovku, ktorú si pri úteku odhodil do trávy pod oknom.“
Až neskôr si dal Peter niektoré veci do súvislosti. Až oveľa neskôr si v plnom rozsahu uvedomil nebezpečenstvo, ktorému unikol iba vďaka svojmu inštinktívnemu konaniu.
Nastal čas rozlúčky. Keď poručík podal Petrovi ruku, nešetril slovami chvály na jeho adresu. Dohodol sa s ním, aby sa v pondelok po vyučovaní zastavil na policajnej stanici, kde spíšu protokol.
Peter opäť osamel. Ale už nemal strach. Potešila ho poručíkova pochvala, na druhej strane ho zhrýzali obavy, čo povie Topi na rozbité okno. V duchu si predstavoval, ako sa budú tváriť jeho priatelia, až im zajtra porozpráva svoje nočné dobrodružstvo.
Keď si ľahol do postele, zhasol malú stolnú lampu a privrel oči. V polospánku sa mu opätovne premietali obrazy z dnešného dňa. Uvedomoval si, že urobil prvý krok k tomu, aby vyhnal zo svojej mysle temný a dôverne známy pocit strachu z noci a tmy.
Tesne predtým, ako padol do hlbokého spánku, si uvedomil, že to bude prvýkrát, čo zaspí bez upokojujúceho svetla nočnej lampy.
Nemal ani poňatia, ako dlho spal, keď ho vyrušil hlboký mužský hlas.
„Kam si schoval zbrane? Vstávaj!“
Nad Petrom sa skláňal zlodej a tvár mal znetvorenú hnevom. Pištoľou ho pichal do pŕs a bolestivo mu stískal rameno.
To predsa nie je možné, premýšľal Peter. Zlodeja predsa chytila polícia, ako to, že im ušiel?
„Tak, kde sú? No tak, vstávaj!“
Peter od strachu ani nedýchal. Chcel mu povedať, že zbrane zhabala polícia, ale nebol schopný zo seba dostať ani slovko. Strach mu zovrel hrdlo a sám si pripadal ako ochrnutý.
Keď naširoko otvoril oči, prvé, čo uvidel, bola Grizlyho usmiata tvár. Ukazovákom ho pichal do pŕs a triasol ho za rameno.
„No tak, vstávaj spachtoš, už je deväť hodín! Topi chce vedieť, ako sa ti podarilo rozbiť to okno!“

(Úryvok z románu Jaroslava Janečku Nikdy sa nevzdávaj!)


Súvisiaci článok: Nový skautský román.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ak chcete pridať svoj komentár k článku, nech sa páči.
Diskusia je moderovaná, komentár preto nebude publikovaný hneď,
ale až po jeho schválení administrátorom.
Ďakujeme.