Rozhovor s Tatianou Blichovou

Tatiana Blichová

Tatiana Blichová-Bateľová (1944), rodáčka z Dolnej Strehovej, vyrastala v rodine evanjelického učiteľa a kantora, jej matka bola maliarkou, speváčkou a skladateľkou príležitostných veršov. Pôsobí v spoločnosti Tvorba, v Štúrovej evanjelickej spoločnosti v Trenčíne, v Ženskom parlamente Slovenska a vo Zväze zdravotne postihnutých. Pri príležitosti životného jubilea dostala od dcéry Adriany, architektky, zaťa architekta Miroslava Mlynčeka, vnučky Lucky Mlynčekovej a priateľov krásny dar v podobe zbierky jej veršov pod názvom Z neviditeľných partitúr hrám.

Ing. Táňa Blichová je členkou Literárneho klubu Omega, a tak sme jej pri príležitosti krásneho jubilea položili niekoľko otázok.

Čo ťa priviedlo k písaniu?

Určite odchod mojej drahej mamy, ktorú som držala za ruku v minútach odchodu. Pramene vyrazia zo zeme nevedno ako a prečo. Fyzikálne vzaté, keď je už tlak v zemi priveľký, keď je podložie dobre priepustné a aspoň malá škáročka v zemskej kôre. V ľudskej duši je to podobné, nápor udalostí je priveľký a musí to von. Na rozdiel od prameňov u mňa nesmierny pocit dlhu voči rodičom i blízkym.

Ako by si charakterizovala svoju tvorbu?

Sú to básne silných citových prežitkov, vyrozprávaná moja vďačnosť, celý môj život v kruhu blízkych. Veľkou inšpiráciou mi bola moja mama, ktorá skladala príležitostné básne, mala nádherný hlas, zároveň bola insitnou maliarkou a jej obrázky pomáhali uživiť rodinu, keď otec ako učiteľ s piatimi deťmi nemal ani vtedy dostatočný plat.

Napriek tejto skromnosti vždy u nás bolo dostatok kníh, ja som v mladosti odchovaná na starých knihách Živeny, neskôr Hviezdoslavovej knižnice a Spoločnosti priateľov krásnych kníh, ktorých bol otec – učiteľ fyziky a kantor – raným odberateľom. S bratom, ktorý neskôr viedol stavbu nového Národného divadla, sme prečítali toho určite viac ako polovicu. Moja generácia prežívala úročenia z nažitého podobne. Preto asi tieto neskoré, či presnejšie oneskorené verše nachádzajú ozvenu práve u nej.

Kde nachádzaš inšpiráciu, čo čítaš, o čom premýšľaš?

Inšpirácia je všadeprítomná. Je to moje kresťanské založenie a rodinná výchova, sedávala som ako dieťa vedľa otca pri organe a občas stúpila na organové pedále. A to sa všetko zlomilo v máji 1956, keď otca pozbavili funkcie riaditeľa školy práve preto, že nás spolu s najstarším bratom dal konfirmovať, on za organom, a potom celý učiteľský zbor u nás na skromnom pohostení. Reakcia bola okamžitá, ďalší školský rok a všetky ďalšie mohol učiť iba v jednotriedkach. Bol z rodu učiteľov, pre ktorých to bolo povolanie a nie iba zamestnanie. Z malej dedinskej školy vyšlo mnoho vysokoškolákov.

Doteraz som pracovala v technickom odbore (48 rokov), tento rok ukončujem svoju projektantskú púť a zamýšľam dobehnúť zameškané práve v smere mne blízkom – v literatúre. Dovzdelávam sa u mne aj osobne blízkych literárnych kritikov: Dr. Milana Gáfrika – niekoľkokrát som prečítala knihy Na pomedzí moderny a Proti noci, Dr. Slávky Otčenášovej-Štrbovej – naposledy životopis maliara Igora Rumanského, rozhovory s poprednými osobnosťami kultúry, počnúc naším milovaným Rúfusom (čo som si venovala na Vianoce). Práve pod Slávkiným obetavým organizovaním Radvanského veršobrania sme sa stretali desať rokov, a opäť o tom vyšla jej krásna kniha.

Nezabudnuteľný okamih posledného Radvanského veršobrania – v Sládkovičovom kostole sa premietol obraz majstra Rúfusa na celú výšku oltára a s jeho charakteristickým hlasom nás na úvod i ukončenie pozdravil. To sú zimomriavky až v duši!

Takže mojou trvalou inšpiráciou sú stretania s rodinou, blízkymi, priateľmi, s ľuďmi, čo nás trvale obohatia na duchu a popri ktorých sa oddá žiť.

Obligátna otázka: Hádam každý má svojho blízkeho spisovateľa, alebo knihu. Ako je to u teba?

Odchovaná som na klasike, na klasickú ruskú literatúru nedám dopustiť, novšiu zatiaľ nepoznám. Puškina som kedysi čítavala v originále. Na gymnáziu nás učil skvelý profesor Kružliak, vtedy sme veľmi čítali Ivana Kraska, na vysokej sme horovali za Válka, čítali sme prózy z počínajúceho uvoľnenia (1965) – Mňačka, Mináča a Kaliského. Z americkej literatúry trochu neskôr Saroyana, Scotta Fitzgeralda, Steinbecka.

V zrelšom veku čítam viac poézie, skôr rozhovory s tvorcami. Napríklad, niekoľkokrát som prečítala knihu majstra Kadlečíka Vlani ako dnes, ktorá má v úvode i doslove Kraskovu báseň: „...dnes jako vloni vŕba sa kloní a v tichú vodu pozerá...“ A tie skvostné pasáže o orechu i organe. Aj som sa vybrala do Pukanca zložiť majstrovi poklonu, keď som bola na liečení v Dudinciach, ale neohlásene, bol práve za organom v Štiavnici.

Takou tisícročnou paralelou bola kniha z klubu antickej literatúry Marcus Aurélius Hovory k sobě, písané v zemi Kvádov nad riekou Hranuov, a druhé Rázusove Hovory so synom a s Tebou, a napokon Rozhovory so sebou a s Tebou majstra Rúfusa. Vo všetkých troch v predele tisícročí cítim potrebu odovzdať odkaz svojim nasledovníkom. Posledné dve spomenuté opätovne čítavam.

Čo považuješ za svoj literárny úspech?

Zacitujem zo záveru mojej knižočky, ktorá vyšla s pomocou mojich detí a vnučky:

„Na svojich veršoch nemám priveľkú zásluhu, to v nich spieva moja mama, otec ju sprevádza na organe, z diaľky sa usmieva môj muž Ján. Dirigentská palička je však u Všemohúceho.

Ja to vlastne iba zapíšem a verše začnú žiť svoj život. Vypravím ich do sveta ako svoje deti a ony idú, hľadajú si tú svoju cestičku s Božím aj mojím tichým požehnaním.

Vlastne je život plný básní,

ktoré si už-už napísal.

Životu stačí aj ten úmysel,

že si niekomu báseň písať chcel.“

A tak mojím najväčším úspechom je, keď si báseň nájde cestu k vám.

(Rozhovor s Tatianou Blichovou pripravila Jana Poláková a Lýdia Šimková.)